Začiatok
Môj úvod do porotcovania poznačil fakt, že som už nutne potreboval aktualizovať-
a-blogu vzhľad blogu, aspoň trocha. Nakoniec som sa uťal, kompletne to tu prestaval a okrem iného ma to stálo kopec nervov a času, preto mám momentálne trošku čítací časový sklz.
Ako prvé som sa rozhodol ohodnotiť poviedky zo začiatku zoznamu, reku, keď si už dali tú prácu a poslali to medzi prvými, tak nech sa im ujde aj adekvátne rýchlej odozvy. Bohužiaľ, už medzi prvými súťažnými príspevkami sa nachádza zopár skvostov, ktoré by som najradšej obratom zmazal z čítačky. Že žiadna úcta? Lucia takisto už na blogu písala, že keď nemá autor ani toľko pedantnosti, aby po sebe opravil gramatické chyby (alebo to dal niekomu skontrolovať), nebude mať ani ona zmilovanie s daným dielom.
A aby náhodou nedochádzalo k nedorozumeniam, hodnotenia poviedok sem budem pridávať podľa poradia, ako mi prídu pod ruku. Prvých desať som čítal od začiatku (viď horeuvedený dôvod), ostatné budú už čítané a zverejňované náhodne - ich poradie v príspevkoch teda vôbec nezodpovedá môjmu konečnému umiestneniu. Týmto, myslím, môžem úvod zakončiť; poďme si prezrieť prvú desiatku poviedok.
n====Prvá poviedka====
Prvá prečítaná poviedka ma naozaj vytrhla z omámenia po obdržaní čítačky. Príbeh s dosť jednoznačným postavením pohlaví by mohol byť spracovaný naozaj zaujímavo, avšak naplno sa prejavila autorova nevypísanosť. Odhadujem, že šlo o mladého chalana, odchovaného na hernej sérii Call of Duty, ktorý si povedal (na odporúčania priateľov?), že má na to napísať pútavý príbeh. Žiaľ, pútavý sa nekoná a príbeh takisto nie. Dielo obsahuje trhliny po štylistickej, gramatickej, logickej a vlastne aj príbehovej stránke (v tomto poradí). Zišla by sa dôslednejšia korektúra. Autorovi odporúčam omnoho viac čítať. Jeden by sa divil, koľko sa toho na jedného pri čítaní nalepí.
Druhá poviedka
Poviedka s vedecky znejúcim názvom vzbudzuje očakávania "zádumčivého" príbehu, avšak nestalo sa tak. Príbeh sa točí okolo puberťáčky, ktorá rieši svoje bežné rodinno-spoločenské problémy a utieka sa do svojho denníka, keď má toho dosť. Fantasy paralela je spracovaná zaujímavo a ponúka bohatú paletu možností ako rozvíjať príbeh, bohužiaľ, dielo veľmi trpí faktom, že ide s najväčšou pravdepodobnosťou výňatok z dlhšieho textu. Čitateľ je vhodený do príbehu bez nejakého väčšieho úvodu a koniec bol tiež taký... nijaký. Nie v zmysle "chabý", ale vskutku "žiaden". Škoda. Bol by som celkom zvedavý na koniec, poviedka bola písaná ľahko a aj gramatických chýb bolo celkom málo, v súčasnom stave však je to taký kašľajúci priemer.
Tretia poviedka
Kratučká poviedka z blízkej budúcnosti nám in-medias-res predstavuje sympatickú neopunkerku v nezávideniahodnej situácii. Odhliadnuc od štýlu obliekania, ktorý sa za trinásť dekád veľmi nezmenil, je vízia budúcnosti s naozaj zaujímavo riešenou otázkou preľudnenia podaná nenásilne a ľahko stráviteľne. Pointa by sa dala vytušiť (za svet si nespomeniem na film s takmer identickým "oblafnutím"), ale aj tak šlo o príjemné čítanie. Spokojnosť.
Štvrtá poviedka
Poviedka o tom ako si emzáci urobili z jedného lesa na Zemi terárium má celkom zaujímavú zápletku pokiaľ ste žiaci základnej školy, ale bohužiaľ viac dobrého sa o tom povedať nedá, je to des a hrôza, od štylistiky až po vykreslenie prostredia vzťahov a charakterov, ktorí vzniknuté situácie kedy by každý človek spanikáril a možno aj rozum potratil, tak oni to berú ako samozrejmosť proste pri čítaní som mal niekoľkokrát neskutočnú chuť zvolať "Do frasa zastav sa!" ale ono nie, vety nemali konca jednoducho strašné.
Stratení? Aj ja som bol. Naozaj strašne napísané dielo; žiadne korektúry, žiadne čiarky, žiadne bodky. Veľké písmená len občas. Odhadujem, že to napísal niekto starší, boli tam spomenuté nejaké veci z červených čias, Pre verejné blaho odporúčam, aby sa venoval niečomu inému. Pokiaľ sa však stoj čo stoj chce venovať písaniu, je nutnosťou zvládnuť: n- slovenskú gramatikun- základy štylistikyn- spomaliť tempnn====Piata poviedka====
Kratučká poviedočka s jediným (a nutne musím dodať, že nevýrazným) fantastickým prvkom bola napísaná s minimom chýb. Azda mi trošku chýbala väčšia košatosť rozprávania. Čitateľ sa dozvedel všetko, čo potreboval, ale nedostalo sa mu ani zrnko naviac. Mal som pocit, že autor absolvoval niekoľko workshopov o písaní, pretože poviedke prakticky nechýbalo nič, okrem kratšieho a výstižnejšieho názvu a toho povestného šmrncu. A aby som nezabudol, som rád, že nie som námesačný kuchár.
Šiesta poviedka
Krátke posedenie na parapete nemocničnej izby bolo celkom príjemné. Možno priveľmi hĺbavé a - keď sa tak nad tým zamyslím - v podstate o ničom, ale niekedy padne dobre aj takýto text. Potešil ma takmer nulový výskyt gramatických chýb a celkovo vysoká štylistická úroveň. Škoda len tej hĺbavosti, osobne ma poviedka potešila, ale nenadchla.
Siedma poviedka
Dobrodružný príbeh o detektívovi riešiacom zmiznutie dediča svetového impéria je napísané zručne. Autor zjavne vedel, o čom píše a prostredie, spolu so svetom, kde sa pomaly platí ešte aj za vzduch, mal vymyslené naozaj podrobne. Poviedka bola teda napísaná kvalitne, s minimom gramatických chýb, avšak počas celého čitania som sa nemohol zbaviť pocitu, že dielo malo byť pôvodne románom. Tematický záber bol veľmi široký a príbeh si to doslova vyžadoval (počas čítania sa pred čitateľom roztváralo hneď niekoľko zápletok, ktoré by si zaslúžili rozuzlenie), preto zamrzí, že poviedka skončila obyčajným východom hrdinu z budovy a... koniec. Z tohto dôvodu je zaujmavé scénické delenie poviedky na mnoho krátkych odsekov, ktoré by poviedke určite svedčali, ale ak autor píše takýmto štýlom aj dlhšie útvary, odporúčam mu skúsiť to viac celistvo.
Ôsma poviedka
Konečne som sa prebojoval k celkom schopnej poviedke z prostredia so stredovekým nábojom. Príbeh o skrachovanom zlodejovi bol vykreslený z prvej osoby, čo by mohol byť problém pre vytvorenie objektívneho postoja k hrdinovi, čitateľ sa do tejto jeho spovede veľmi rýchlo ponorí. Je písaná takým veľkohubým štýlom, hlavný hrdina je sympatický ožran bez škrupúl, ktorý dvakrát nezaváha, či pomôcť topiacemu sa šľachticovi, alebo ukradnúť mešec visiaci na krku jeho žene.
Príbeh má klasické fantaskné črty (problém, nečakaná prácička, kedy hrdina vlastne nemá na výber, nejaké tie trampoty medzitým a nakoniec dobré finále), dosť nerealisticky mi však pripadalo budovanie vzťahu hlavného hrdinu a jeho parťáčky. Keby počas tých troch dní, kedy sa príbeh odohrával, ostali iba kolegovcami, vyznelo by to uveriteľnejšie a celkový dojem by bol takisto vyšší.
Trocha ma zamrzela neznalosť autora pri písaní priamej reči (do-štu-do-vať!) a nejaké chýbajúce čiarky. Dielo bolo písané príliš dobre, aby som to len tak prehliadol a chyby ma jednoducho rušili. Ešteže to zachránil záver, ktorý som nečakal a bol tak príjemnou bodkou (a zároveň i pilotom pre sériu poviedok s týmto hrdinom). Škoda len, že to bolo málo fantaskné.
Deviata poviedka
Táto poviedka bola taký zlatý stredný prúd, čo sa týka kvality... ženských denníkov. Autorka (som si takmer istý, že dielo písala žena) priniesla nápad s cestovaním do spomienok predkov a zadupala ho patetickou pointou. Neviem, koľko krát treba autorom opakovať, že v poviedke sa postavy v drvivej väčšine nevyvíjajú!!! Romantický vzťah je super, hrdinom prajem, že si padli do oka a s ohryzenými nechtami na prstoch i nohách prežívam s nimi všetky strasti, ktoré ich na ceste životom stretnú... ale v novele alebo románe! Na tak malom priestore, aký ponúka poviedka, je často kumšt vytvoriť vzťah v smere čitateľ <-> postava, nieto ešte postava <-> postava. Samozrejme, nie je problém napísať, že sa dvaja stretli a zaľúbili sa do seba tak, že sa milujú jak kone, ale čitateľ, ktorý ešte len pred 6 minútami začal príbeh čítať, to jednoducho nezbaští.
Desiata poviedka
Začínam pomaličky odhaľovať čaro slovanskej mytológie. Ďuro Červenák ma nakopol, Szapkowski doťukol, a tak vždy, keď sa mi pod rukami premelie príbeh s nádychom doby starých Slovanov, vždy ho prečítam o čosi radšej. Iba o máličko, ale predsa.
Príbeh o kolotoči ročných období je písaný tak... bežne. Štylisticky dobre zvládnutý, možno mi tam chýbala nejaká akčnejšia zložka, pretože keď tí bezduchí zástupcovia božstiev (Morena & Synátor - Dažbog?) majú na starosti chod celého sveta, vrhá to na naše bytie závan zbytočnosti a otravnosti. Trošku preto zamrzí, že keď už dej nejako výrazne negraduje, nedočkali sme sa ani prekvapujúcej pointy. Príbeh je totiž od dvoch tretín priehľadný a svojím voľným tempom už iba pozvoľna speje k očakávanému záveru.