V prvom rade, pustite si túto pesničku od Eda Sheerana, ktorá je titulnou piesňou k pokračovaniu chystanej trilógie Hobit. Páči sa mi ešte o čosi viac, ako May it be od speváčky Enya (nemám odvahu to meno skloňovať), asi preto, lebo gitara mi je predsa len o čosi srdcu bližšia. A možno to bude aj tým, že keď za posledným Bilbovým slovom udrel bubon, zrazu tma a Ed zatiahol "Oh, misty eye of the moutain below...", ostal som ešte chvíľku prikovaný k sedadlu v kine. Lebo - nech zbytočne nezdržiavam - bola to šupa.
Menšia kinosála trocha zhutnila atmosféru príbehu, ktorý sa z ľahko infantilného prvého dielu, kde sú veselí trpajzlíci a obri a poníky (po-ní-ky, jéééj!) pomaly, ale isto kryštalizuje na nefalšované fantastické výpravné dobrodružstvo. Trocha ma zamrzel rating 12+, kvôli ktorému nepriateľom síce hlavy opúšťajú tradičné miesto na pleciach, ale krvi by sa v nich nikto nedorezal. Aj bez nej je však radosť sa pozerať na bojové scény, ktorých je v dvojke tiež požehnane a najmä tá pri splave sa nejednému divákovi vryje do pamäti.
Príbeh sa rozvíja svižným tempom, družina sa stále niekam náhli. Buď niekam beží, alebo pred niekým uteká, v celej stopáži filmu niet miesta pre oddych. Možno tak počas krátkej zastávky v lesoch (nespoilujem) u ušatých "kamarátov", kde sa načrtne pridaná lovestory fešáka Legolasa a pohľadnej Tauriel, elfky z nižšej vrstvy, ktorá stihne stratiť hlavu hneď kvôli niekoľkým chlapom. Čo už, typická žena.
Na pozadí naháňačky s časom máme možnosť nahliadnuť aj do Bilbovej duše. Ten si užíva výhody prsteňa, no zároveň jeho moci isto-iste prepadá. A aby toho nebolo málo, nestarnúci čarodejník Gandalf sa stáva svedkom znovuzrodenia dávneho nepriateľa. V Stredozemi sa toho jednoducho deje dosť a divákovi sa dostane hojne z každého kúta.
Keď už spomínam kúty; krajina nového Zélandu sa trocha zdigitalizovala, je to vidieť na pridaných monumentoch či iných detailoch, ale nie je to na škodu. Najmä interiéry pôsobia ľahko papundeklovým dojmom (Boh nás chráň pred televízormi s vysokou obnovovacou frekvenciou), stále však ide o vysoký nadštandard v medziach žánru. 3D efekty boli príhodné, veľmi zriedkavo otravné (za tých čmeliakov zo začiatku by som rád vyvodil osobnú zodpovednosť) a celkovo umocňovali dojem z filmu.
Poddala sa tomu jednotka, nevyhne sa tomu ani dvojka a nájdu sa húfy tých, ktorí budú kričať, že to nie je vôbec príbeh ako Pán Prsteňov, že je to zlátanina, hnus velebnosti a podobne. Týmto hnidopichom by som rád potvrdil: áno, skutočne to nie je Pán Prsteňov. Je to Hobit, celkom iné dobrodružstvo s celkom iným pohľadom na podobné reálie. Tak, ako nás cez Vianočné sviatky čaká dvanásť variácií Popolušky (Popoluška na snowboarde, Moderná Popoluška, Popoluška tradičná, Popolušká hentaká a onaká...), má snáď každý autor právo ponúknuť vlastný pohľad na svet vytvorený Tolkienom. Najmä, ak si zaplatil za získanie práv na spracovanie.
Hobit kráča omnoho menej všeobsažnou cestou. Síce sa postavy tu i tam vyhrážajú skazou celého sveta a príchodom Temného pána, Temnoty, Temného veku a iných načisto temných vecí, ale celkový dojem je skôr komorný. A to je dobre, pretože príbeh sa točí predovšetkým okolo partie trpaslíkov a hlavného hrdinu, hobita Bilba. Skôr mi to pripomína realizáciu detských snov a hier, kedy sa chlapci hrali na dobrodruhov a bojovali so zlom "v malom", mali konkrétneho nepriateľa (veľký, mocný a nadmieru charizmatický drak) a nakoniec, po mnohých útrapách, zvíťazili. Mnohí už koniec príbehu vedia (koniec koncov, predloha je stará 75 rokov, to sa ututlať nedalo) a mnohí ho budú očakávať na plátne. A ja budem v napätí čakať s nimi.