Autor: Ladislav Kravčík
Po tomto finalistovi som si dal záväzok, že ostatné poviedky budem čítať pred polnocou a ak nie, tak pri prvom náznaku straty koncentrácie čítanie preruším a budem pokračovať neskôr. Aj z toho dôvodu mi písanie recenzií trvá tento rok o čosi dlhšie než po iné ročníky. Vravím si však, radšej neskoro ako nikdy, a tak pokladám na pomyselný pranier dielko spod pera Ladislava Kravčíka. Ai.
Citoslovce ako zo španielskeho rádia skrýva prekvapivo veľa významov, avšak pre túto poviedku nám bude bohato stačiť hneď ten prvý. Umelá inteligencia je snom mnohých vedcov a nočnou morou nemalého zástupu fanúšikov vedeckej fantastiky. Konce sveta na sto spôsobov v podaní ľuďmi vytvoreného autonómne zmýšľajúceho stroja už mnohí videli či čítali a bol som preto celkom zvedavý, ako sa s touto dosť klišé témou Laco popasoval, keď sa s poviedkou prebojoval až do finále.
Už po pár riadkoch som vedel, čím zaujal. Spracovanie je dosť (ale fakt dosť) osobité. Hlavným ťahúňom deja sú vnútorné monológy hlavnej hrdinky Judit, celkom nečakane pretínané dialógmi. Vravím celkom nečakane, pretože čo si spomínam, v celej poviedke by som uvádzacie či doplnkové vety k priamej reči našiel nanajvýš tri. Poviedka sa tak číta dosť rýchlo a vzhľadom k jej relatívnej krátkosti (najkratšia z finálových) ju čitateľ zhltne doslova za pár chvíľ. Vstrebáva vetu za vetu, skáče po riadkoch. Toto sa mne stalo osudným, pretože oči mi síce bežali po texte, ale keď som dočítal poslednú vetu, zastavil som sa a márne hľadal odpoveď na otázku, o čom to vlastne bolo.
Ai sa totiž napriek svojej (ne)dĺžke chápe ťažko. Vďaka absencii spomínaných pomocných vetičiek text vyznieva dosť strojovo, je nutné venovať sa každému riadku a plne si uvedomovať čítaný text.
Šmarjá, budík, to je ráno. Papuče, župan, odšuchtať sa do kúpelne. Nenávidím rána. Prehltol som trocha Listerinu. Oheň v papuli. Nabudí viac ako káva.
Takto nejako by som interpretoval spôsob, akým je podávaná celá poviedka.
Príbeh o burzovej maklérke, ktorej do roboty začne kafrať nainštalovaná krabica s učiacou sa umelou inteligenciou sa teda odvíja akoby na pozadí, ale po druhom čítaní uznávam, že nie je prostý. Asociáciami si čitateľ uvedomí celé pozadie, celé fungovanie sveta v neďalekej budúcnosti a dokonca aj vzťah a konflikt hlavnej hrdinky s jej priateľom. Postavy sú vykresľované očami Judit, ale Judit sama o sebe nemá nejakú vyhranenú osobnosť, takže vžiť sa do jej kože a vnímať postavy tak ako ona nie je ťažké. Za to dávam autorovi určite plus, nakoľko napísať príbeh z prvej osoby je vždy kumšt.
Najväčším prínosom poviedky je jej nevyslovený presah. Otázka, čo bude nasledovať a ako autonómne a inteligentné systémy ovplyvnia rôzne aspekty nášho života visí vo vzduchu posledných pár odstavcov a narozdiel od podobných poviedok podnecuje k debate aj dlho po prečítaní.
Celkovo hodnotím Kravčíkovu Ai veľmi pozitívne čo do presahu a neobvyklého spôsobu podania príbehu, bojím sa však, že časť čitateľov sa nebude chcieť cezeň prelúskavať. Práve forma je teda dvojsečnou zbraňou, ako som sa však presvedčil, bola by škoda túto poviedku odsúdiť po prvom prečítaní.
Celú poviedku nájdete na stránke: http://kultura.sme.sk/c/6945121/cena-fantazie-ladislav-kravcik-ai.html n