Autorka: Janka Javorka
Postapokalyptické poviedky mali vždy niečo do seba. Na pozadí bezútešnej krajiny či inej lokality, kedy už len zo samotného pohľadu na okolie prichádza človeku clivo, dokážu vzniknúť tie najsilnejšie príbehy. Či už romantické, dobrodružné, "mesidžovské" (že s odkazom) alebo len čisto hororové. Apokalypsa je niečo ako reštart. Staré príbehy a sto ráz ohrané zápletky známe z čias antiky, zasadené do prostredia, ktoré je nám srdcu bližšie. Prostredia, ktoré poznáme, ktoré nás obklopuje denno-denne, a predsa je trocha zmenené. Niekedy na nepoznanie, ale ten teplý, sladký dych známeho je nezameniteľný.
Janka si teda zasadenie svojej poviedky vybrala dobre. Ľudstvo si prežilo svoje, zahádzalo si Zem anorganickým bordelom a dôvtipom sebe vlastným sa naučilo žiť aj z neho. Pestovať celofánové hrozno, chrúmať ano-keksy či klásť na bakelitový chlieb plátkový syr z Kauflandu. Samozrejme, proti takémuto spôsobu života sa vždy postaví niekto, komu ešte totálne nestraší vo veži a čitateľ sa ocitá v spoločnosti mladej ženy menom Riva, ktorá je tak trochu blízko centra toho všetkého. n[<<]
Príbeh plynie správnym tempom. Žiadne hŕŕ, takto sa teraz žije, hŕŕ, ľúbim ťa, hŕŕ, oh, zomrel si, hŕŕ, kašlem na všetko, idem loviť chodiace plastové trojnožky a lietajúcich požieračov pôvodcov tejto katastrofy. Teda pardon, väčšina z klasických premís štandardného príbehu je tu, ale je nám servírovaná (samozrejme, na plastovej tácke) správnym tempom. Čitateľ si stíha uvedomiť každý prvok, nič mu nie je fľusané do tváre s kadenciou mladíka z Petržalky, ktorý objavil krásu zvuku dopadajúcich slín na chodník. Najmä nové zriadenie sveta a nadhodenie témy získavania energie z anorganických látok je skvelý nápad a nečudoval by som sa, keby sa z tohto námetu niekto pokúsil vyšťaviť viac.
Aby som iba nechválil. Poviedka trpí základným neduhom, a tým je klasická schéma. V príbehu sa nekonajú žiadne prekvapenia okrem tých povinných, čitateľ tak namiesto "wow" alebo rovno "ci bože!" efektu iba uznanlivo hmká: "Dobre, toto by sme mali, teraz na-sle-du-jééé... jasné, nečakané stretnutie!" Trošku potom zamrzí, že aj vplyvom predvídavosti príbehu sú aj akčné pasáže (v počte kusov jeden) akési... hluché. Možno by to chcelo viac dynamických opisov konania postáv a menej hútania v čase dejovej vypätosti.
Postáv takisto nie je neúrekom, čo však k dĺžke poviedky nie je na škodu. S hlavnou hrdinkou sa dokážete zžiť, jej zdravotný stav nie je otravný, ale skôr empatizujúci a vágny nepriateľ v podobe zriadenia vzbudzuje správny pocit nenávisti a bezmocnosti.
Čo sa týka záveru, je z neho cítiť, že Janka písala poviedku. Myslím, že nejde o odseknutú časť dlhšieho príbehu, aj keď to tak možno vyzerá, pretože námet je naozaj podnetný a - poviem otvorene - vyslovene očakávam dlhší útvar z tohto prostredia. A keď už som úprimný, rovno jedným dychom dodávam, že poviedku Zabiť za kus plastu vidím aj bez prečítania ostatných poviedok na stupienkoch víťazov.
Celú poviedku si môžete prečítať tu: http://kultura.sme.sk/c/6945107/cena-fantazie-janka-javorka-zabit-za-kus-plastu.html