Autor: Róbert Hric
Prv, než sa vyjadrím k prvej finálovej poviedke tohto ročníka, rád by som poďakoval všetkým, ktorí stoja za touto súťažou. Tvrdou prácou a častým odopieraním pomohli viacerým autorom preraziť na domácej literárnej scéne, a nejde pritom výhradne o víťazov minulých ročníkov. Pravda, titul víťaz Ceny Fantázie má isto niečo do seba a je to rozhodne pekná vizitka, ale ako vieme, vizitka na úspech nestačí. Je treba preukázať aj výsledky hodín plných driny za písacím stolom, ktoré sa ináč než praxou získať nedajú. Aj preto chcem všetkým zúčastneným autorom tohto aj minulých ročníkov odkázať, aby sa nevzdávali ak náhodou neuspeli, pretože napísať dobrý príbeh je skutočne ťažké a ešte ťažšie je napísať taký príbeh, ktorý zaujme práve tú časť čitateľskej obce, pre ktorú bol určený. Preto tvrdo pracujte, navštevujte rôzne workshopy, súťažte a publikujte, kde sa dá; jedine tak sa vypracujete a vaše príbehy uzrie aj niekto iný ako mamka s tatkom alebo vnútorná doska zásuvky.
A teraz k poviedke
Ako posledné roky, aj tento som sa rozhodol svojím subjektívnym pohľadom (bez závistlivého hnevu, že ja som sa opäť raz medzi finalistami neocitol - hľa, prečo ) zhodnotiť poviedky finalistov. Šiel som opäť raz pekne po poriadku, ako boli poviedky zverejňované, a spísal svoje dojmy bezprostredne po prečítaní prvej z nich. Ejha, bisťu, koťuha, poprekutraj že mi kabanicu, kýž vo vačku dáke múdra dopátrati žiada sa.
Ako som písal v úvode, je veľmi dôležité trafiť sa do vkusu čitateľov. Niektorí sa snažia zalíškať čo najširšej skupine a chrlia dvestý vývar Súmraku, ďalší vsádzajú na kontroverznosť a neštítia sa opajcovať rovno Kamasútru pre farboslepých. Potom je tu skupina autorov, ktorí píšu bez snahy ovládnuť celý segment trhu a sústredia sa na kvalitu. A potom je tu Robo Hric.
Poviedka, ktorú nám predostrel, patrí do kategórie historických a neštítil by som sa jej vycapiť aj nálepku "Napísané podľa skutočnej udalosti". Snahe podať čitateľovi hodnoverný obraz starého sveta kedysi v štrnástom storočí podriadil všetko; od reálií, postáv, zvyklostí, cez štýl rozprávania až po perličky v podobe dobových slov, ktoré dnes nájdete snáď už iba v nejakom ošúchanom vydaní KSSJ z roku '68. 1868.
Toto sa autorovi uznať musí. Dôkladne si naštudoval dobové reálie (nečítal som jeho osobnostný medajlón, no nečudoval by som sa, keby toto hisorické obdobie aj študoval "školopovinne") a vzhľadom k tomu, že písal poviedku, zvolil aj skvelú formu rozprávania. Príbeh podávaný vlastnými slovami Gregora Tallóciho pôsobí ako ukážkové "ja" rozprávanie, ba priam ponorenie do gebule človeka, ktorý si vie zrátať dve a dve a prebíja sa životom vďaka svojmu dôvtipu. Hlavný hrdina vám hneď padne do oka svojou nečakanou prostorekosťou, ale zatiaľ čo v mnohých príbehoch je vulgárnosť samoúčelná, tu ju akosi podvedome očakávate.
(Teraz, narozdiel od Roberta, budem trocha neexaktný a spíšem príbeh tak, ako si ho bezprostredne pamätám - nebojte sa, žiaden spoiler nehrozí)
Hrdina sa kdesi kamsi hrabe, zúčastní sa historickej bitky, kde im dajú do zubov, potom sa s vysokopostaveným kamošom zašijú na ostrove Lesbos (jediná reália, ktorú si pamätám), aby sa - bohvie ako - ocitol kdesi v Srbsku v kláštore, ranený a ošetrovaný škaredou mníškou menom Oxymoron (alebo tak nejako) a prapodivnou dievčinou zvanou Dragana (tá sa volala presne takto). Čo sa bude diať potom sa už neodvažujem ani popísať, nakoľko na mňa osobne poviedka pôsobila neskutočne presýteným dojmom a bojím sa, že by som náhodou prezradil niečo z príbehu. História ma nikdy veľmi nezaujímala, tobôž slovenská (národovci: bývam v Hnúšti, ak mi po tom to prehlásení chcete dať do zubov, hľadajte dom s americkou vlajkou). Preto mi každé spomenutie nejakej dobovej udalosti, miesta, času či osobnosti vyvolávala nutkanie odložiť tablet s poviedkou a otvoriť si dejepis pre stredné školy. Nie kvôli záujmu, ale aby som mal aspoň akú-takú šajnu, o čom to ten priženený šľachtic (aka hlavný hrdina) hovorí.
Keď už som pri hovorení. Valná väčšina poviedky stojí na opisoch v podaní hlavného hrdinu. Tomu je zasa podriadený jeho slovník, ktorý je dobový. A tým nemyslím, že sa v texte spomenie halena alebo ostrica pri potoku. Miestami som mal skutočne problém pochopiť, čo sa v texte deje, pretože - slovenská hruda odpusť - nemal som ani páru, čo čítam. Možno to bolo únavou, možno nesústredením kvôli vyššie uvedenému rušivému elementu prílišného počtu uvedených faktografických údajov, neviem. Nemám to však za zlé, poviedku som napriek tomu prečítal so záujmom, pretože pozornému oku medzi tým všetkým historickým výcucom neunikne zaujímavý príbeh s fantastickým nádychom a očakávaným, lež dobre zvládnutým záverom.
Aby som to zhrnul - poviedka Kosovski božur je skvelo zvládnutá historicko-fantastická poviedka s dôrazom na uveriteľnosť a neformálne podanie s využitím dobových dialektov a skutočných udalostí z daného obdobia. Zároveň si však myslím, že naplno ju dokážu oceniť iba fanúšikovia tohto podžánru, takže navzdory kvalitám a (ak si dobre spomínam) faktu, že ide o jediného zástupcu fantasy medzi finalistami, si myslím, že toto víťazná poviedka nebude. Iba ak by sa medzi čitateľmi našiel naozaj veliký zástup fanúšikov čias, kedy bedač otročila na poli a pod Tatrami sa skveli šable v tvare polmesiaca.
Celú poviedku si môžete prečítať tu: http://kultura.sme.sk/c/6945079/cena-fantazie-robert-hric-kosovski-bozur.html