Firemná akcia
V rámci etablovania sa do môjho ešte stále relatívne nového pôsobiska vo firme Creative Sites som súhlasil s účasťou na teambuildingovej akcii, ktorej predmetom bude výstup na malebný vrch Ötscher v srdci Rakúska. Udalosť bola avizovaná so značným predstihom, no i tak sa nakoniec stalo, že sme svoje možnosti šli otestovať iba štyria - šéf, kolega, kamoš a ja.
Motivácia
Ako som už vravel, jedným z viacerých dôvodov, prečo som súhlasil s týmto výstupom, bola aj snaha lepšie spoznať kolektív, s ktorým sa stretávam každý pracovný deň. A aj keď sa z neho nakoniec zúčastnila akcie iba malá časť, bol som s osadenstvom spokojný.
Druhým dôvodom bola prachobyčajná zvedavosť. Pokiaľ si pamätám, podobný výstup som jakživ neabsolvoval, a preto som aj ja sám bol zvedavý, či takúto dlhotrvajúcu záťaž zvládnem. Áno, áno, sem-tam skočím na korčule alebo sa trocha rozhýbem doma, no toto mala byť celodenná akcia a na také niečo som určite pripravený nebol. nĎalší dôvod bol osobného rázu - chcel som sa vytrhnúť zo šede reality všedných dní a prísť na iné myšlienky. Vyčistiť hlavu na čistom vzduchu, nemyslieť na rutinu v Bratislave, aspoň na jeden deň "zdementieť" a premýšľať iba nad tým, ako dofrasa sa prírode podarilo vystavať takú peknú scenériu a aké mám šťastie, že som jej súčasťou. Tento kratučký návrat k bezstarostnosti bol síce k záveru narušený jedným telefonátom, ale na celkovom dojme sa vo výsledku až tak nepoznačil. Hlava bola vygumovaná.
Posledným dôvodom bola snaha konečne nazbierať inšpiráciu a pokračovať v písaní. Poslednú dobu som túto aktivitu trestuhodne zanedbával a čo bolo horšie, nevedel som presne definovať dôvody, prečo sa mi do toho nechce. "Možno je za tým dlhé odpútanie sa od prírody a lesa," vravel som si, "takže možno mi táto akcia pomôže nájsť zápal pre dobrodružstvo."
Príprava
Opäť raz som sa nesklamal. Ja ako vetrom ošľahaný mestský človek som priam ukážkovo zanedbal všetko, čo sa pri príprave na takýto výstup zanedbať dalo. Od obuvi (geniálne botasky s hladkou podrážkou do skalnatého kopca), cez odev ("hore asi bude fúkať, to si vezmem do zásoby košieľku") až po jedlo (celodňová túra = 4 rožky a jabĺčko) - jednoducho všetko som si zbalil tak, ako keby som sa zberal na piknik kdesi na Duklu. Žiaden pršiplášť, žiadne poriadne zásoby, žiaden náhradný odev, keby som zmokol. Bear Grylls by bol na mňa isto pyšný.
Výstup
S dovolenkovou výbavou som sa teda stretol s kolegovcami, nasadol do auta a po dva a pol hodine dorazil do dedinky pod kopcom. Na prvý pohľad bolo jasné, že sme prišli do dovolenkovej oblasti, pretože každý domček už navonok sálal atmosférou doby spred vyše sto rokov a všetky do jedného boli zatvorené. Okolité kopce totiž slúžia najmä ako zjazdovky v zime a cez leto tu preto nie je okrem turistiky mnoho možností, ako sa realizovať.
Potom, čo kolegovia zistili, že sa výstupu zúčastnia vlastne traja turisti a výletník, sme začali výstup. Od parkoviska rovno do lesa po turistickej značke ("chata na kopci, 1 a štvrť hodinky po červenej trase"). Už po pár stovkách metrov sme si všimli, že rakúske turistické značenie patrí medzi to najzmätočnejšie, čo sa v horách dá nájsť. Kde-ako poukladané šípky s cieľmi trás poskytovali iba farebné bodky, (ktoré okrem značiek samotných vlastne ani nebolo možné inde nájsť) a nesmierne nepresné časové rozvrhy. Dialóg:
"Koľko je hodín?" n"Neviem, za hodinu sme tam."
sa nám všetkým vryl do pamäti. Neviem, či to bol marketingový ťah, ale skutočne sa nám minimálne dvakrát po polhodine stúpania podarilo naraziť na značku, že cesta k nášmu cieľu bude trvať presne tak dlho ako pred tridsiatimi minútami. Navyše, jediným znakom, že sme nezablúdili, nám bola sem-tam nakreslená rakúska vlajka na strome či kameni. Ďakujem, je príjemné vedieť, že aj v strede krajiny sa stále nachádzam na stále tom istom výsostnom území. Aj keď farebná bodka, že ideme po správnej trase, by potešila viac.
n[<>]Hrebeň
Oddych
Boli sme asi v polovici výstupu, keď sa začali ozývať prvé hlasy o tom, že je to riadna fuška. Ja som bol zadýchaný taktiež, no aspoň na chvíľu som bol rád, že som si nabalil tak málo vecí, pretože rozhodne som nemal pocit, že mi dochádzajú sily. Akurát, keď sme si začali vravieť, že by nám bodla aspoň krátka pauza, sme dorazili k chatke - malej ubytovni, ku ktorej viedla lanovka celkom zdola. Keď to šéf videl, neskrýval svoj hnev, že "my sme sa museli trepať zdola, keď sa stačilo vyviezť až sem". Neviem, veľa skúseností s výstupmi som doteraz nemal, ale nie je výstup o... no... pešom stúpaní? :)
a provizórnej terase sme si objednali pivo. A musím uznať, že aj keď som bol trošku zmorený a poriadne prepotený, nedokázal som naplno oceniť tú kalnú vodu s divnou penou, ktorú miestni nazývali pivom. Aby som si ale nekazil výlet, utvrdil som sa v názore, že v podstate to bolo najlepšie pivo za 4 eurá, aké som kedy pil. Štyri. Až mi peňaženka zaplakala.
n[<>]Chatka. Nie, nie tá, kde sme pili pivo.
Druhá časť a kríza
Po dostatočnej pauze sme vyštartovali svižným tempom. Prišlo nám dosť divné, že sme boli jediní, kto sa zberal hore, pretože všetci ostatní turisti a výletníci a lezci sa vracali zhora do doliny. S prehlásením, že sú to asi miestni a vyšli si sem už zavčas rána, sme zahnali pochmúrne myšlienky a pokračovali v ceste. Keď sa zo zeme začala objavovať kosodrevina a prvé skaly, rozhodli sme sa dať si obed, pretože začal povievať chladnejší vietor a usúdili sme, že vyššie to lepšie určite nebude. Kým sme jedli, začal som pociťovať starý dobrý strach z výšok, pretože zopár cestičiek viedlo naozaj celkom blízko kamenných zrazov, a tak som po nich kráčal nalepený ku skalám. A tŕpol strachom, pretože keď som sa pozrel hore, obloha sa začala nepríjemne rýchlo zaťahovať.
etrápilo ma, že asi zmoknem. Trápilo ma, že umriem, pretože moja obuv (pripomínam, botasky s hladkou podrážkou) bola asi tak vhodná na zliezanie kopcov ako sú vhodné maskáče na výročný bál. Na kamení sa mi šmýkali nohy a nechcel som si ani predstaviť, čo za kĺzavý horor to bude, keď tie skaly zmoknú. Strach však trval iba krátko, pretože vďaka vetru sa chmáry rýchlo trhali a my sme za zhruba štyri hodiny dorazili do cieľa našej cesty.
n[<>]Výhľad z vrcholu kopca je fakt pekný. Moje fotky už menej.
Hore a dolu
Výhľad bol úchvatný, aj keď v okolí bolo strašne veľa vlhkosti a krajina sa pomerne rýchlo strácala v modrastom opare. Avšak už len to pomyslenie, že ja sám som vyšiel na 1861m vysoký kopec, ma napĺňalo akýmsi hrejivým pocitom. Bol som so sebou spokojný, zrelaxovaný a musím uznať, že vôbec nie tak zničený ako kolegovci. Odôvodňoval som to tým, že aj keď nie som nejako extra športovo aktívny, sedem rokov rozdiel je sedem rokov rozdiel a vo fyzičke sa to určite prejavuje (už sa "teším", keď budem mať aj ja po tridsiatke).
Po krátkom oddychu sme sa teda vybrali na cestu domov. Čakal nás zostup, ktorý - napriek mojim predsudkom - trval neporovnateľne kratšie a stihol som s kolegom (lebo šéf a kamoš začali veľmi cítiť kolená) pozrieť ešte jednu malú chatku, kým sme finálne zišli k lanovke.
Lanovku sme stihli len tak-tak, pretože v prevádzke bola iba do piatej hodiny. A tu sa priznávam, že som mal po výstupe po skalách znova trocha tesno v gatiach, pretože aj cesta lanovkou bola u mňa premiérová. A rovno smerom nadol, kedy človek vidí pod sebou celý kopec a hĺbka sa mu zdá aspoň o polovicu väčšia.
End of túra
enapadá mi ani jedna vec, ktorú by som na tomto výlete ľutoval. Spoznal som lepšie kolegov, prekonal sa v chôdzi do kopca a zistil na vlastnej koži, koľko asi môže trvať cesta hrdinom z mojej knižky po vrchoch ako boli tieto. Jediné, čo ma môže mrzieť, je asi fakt, že som sa deň na to nevedel poriadne postaviť na nohy a musel som tak zrušiť výlet do aquaparku v Senci, pretože s momentálnou energiou by som sa tak nanajvýš dvakrát šmykol na tobogane a zvyšok času by som prespal pod slnečníkom. Alebo aj na slnku, pretože bronzu nie je nikdy dosť. Takže podčiarknuté, zrátané, výlet na Ötscher môžem každému iba odporučiť (pri ceste nahor sme míňali celé rodinky aj s malými deťmi, ale tak čo je jeden kopček pre takých malých diablov, že?), akurát nezabudnite na poriadnu výbavu. A opaľovací krém :)