Chronológia
Pre začiatok chcem napísať, zápisky nebudú písané v chronologickom poradí, ale tak, ako mi zišli na um. Pred týmto koncertom som už stihol absolvovať aj Topfest a rozhodne sem pribudne článok venovaný aj jemu, ale teraz mám chuť písať o dlhovlasom českom pesničkárovi, tak budem písať o prototype takéhoto umelca. Jar-ku, ne-dej se!
Prípravy a okolnosti
n[>>]Pôvodne som na tento koncert ani nemal ísť, ale šťastnou zhodou náhod sa vyskytla príležitosť. A keďže sa momentálne rehabilitujem z Topfestu, hudba z tohto súdka mi prišla náramne vhod. Pokojné vybrnkávačky, ale aj energické pesničky v podaní mäkkého Jarkovho hlasu som už dlho nepočul a keď som si spomenul na jednu-dve jeho pecky, zaraz ma zaliala nostalgia a spomienky na detstvo, keď som ich počul prvý raz z magneťáku v obývačke. Lístok by teda bol, ale vyskytol sa menší problém. Ako sa dostať na miesto koncertu? A ako z neho nazad? Koncert sa konal na nádvorí hradu Červený Kameň pri obci Častá, čo predstavuje niečo okolo štyridsať kilometrov, skoro ako cesta z Bardejova do Prešova. Snahy požičať si auto neuspeli, tak nakoniec neostávalo nič iné ako dopraviť sa tam autobusom a nazad ísť na verím-v-boha; dúfať, že sa nájde nejaký dobrodinec, ktorý nás vezme domov. "Na koncert ideme len dvaja, tak snáď v tom nebude až taký problém," vravel som si.
Tak ono to je vonku
etuším, prečo som si myslel, že sa ten koncert bude konať vo vnútri hradu. Fakt netuším. Preto som bol celkom prekvapený, keď sme sa po krátkej prechádzke s kamoškou vyštverali k hradu a zbadali pomedzi nehorázne kvantum áut prechádzať ľuďmi s dekami, karimatkami a skladacími stoličkami. Keď som si všimol moju a kamarátkinu výbavu, neubránil som sa bezradnému smiechu. Už cesta sem sa trocha zvrtla a nakoniec som bol rád, že som stihol autobus (ostatne ako vždy), takže som si zabudol aj pripravenú košeľu pre prípad, žeby cestou nazad bola zima. Kamoška detto. Tak sme vošli do areálu a ako poľskí turisti na návšteve sme prechádzali naprieč pekne zorganizovaným pľacom. Napriek tomu, že sme prišli dobrú jeden a pol hodinku skôr, boli miesta priamo pod pódiom už beznádejne zaplnené. Sadli sme si teda trocha vyššie, surovo na trávu, starý dobrý punk-style. Alebo hippie-style. Skutočne, keď som si vyzul topánky a len tak, v relatívne inteligentnom oblečení, chodil bosý po tráve, pripadal som si strašne divne. Skoro tak, ako vyzerali niektorí iní účastníci koncertu (namátkovo si spomínam na babu ostrihanú na chalana, ktorá si neďaleko od nás ľahla horeznačky a začala robiť strečing, či čo to bolo. Predstavte si muchu po útoku Biolitom - to sa tam dialo).
ohavica.jpg
Závesy, technici a pán v bielej košeli
Oficiálny začiatok koncertu bol hlásený na ôsmu hodinu, ale keď o 20:05 sa ešte iba technik začal štverať na konštrukciu pódia, aby zatiahol závesy, bolo mi jasné, že paráda začne trocha neskôr. Medzičasom sa stihol zaplniť komplet celý areál nespočetným množstvom hláv (lebo iné som zo zeme ani nevidel), až som sa skutočne neodvažoval odhadnúť, koľko ľudí tam dokopy bolo (funfact: dovedna tam prišlo niečo okolo sedem tisíc (!!!) fanúšikov).
Po krátkom čase sa začala stupňovať davová psychóza, nečakané výkriky a potlesky, až napokon prišiel na pódium istý pán v bielej košeli a dal týmto aktom dôvod. Jarek vystúpil pred ľudí ako starý kamoš, s úsmevom od ucha k uchu a v krátkosti priblížil, čo sa bude nasledujúcich pár hodín diať. "Pro ty z vás, co ste jsem přišli na hodinku, hodinku a půl, musím vás zklamat - tenhle koncert bude dlouhý!"
Atmosféra aj ignoranti
Koncert samotný sa niesol v nesmierne uvoľnenej atmosfére. Jaro si hranie skutočne užíval, rovnako ako jeho famózny "sidekick" spoza poľských hraníc, Robert Kuśmiersky. Od Jara som akýsi vysoký štandard tak nejako očakával, ale práve jeho doprovod ma nesmierne milo prekvapil. Akordeónové a klavírne podmazy, ktoré tento poľský hudobník dokázal vystrojiť, mnohokrát obohatili pôvodnú pesničku natoľko, že by som ju v pôvodnom znení už asi ani nechcel počuť. Na javisku bola teda atmosféra presne podľa očakávaní, akurát v hľadisku vládlo o čosi väčšie ticho. To však Jaromír nenechal iba tak a počas Cukrářskej Bossanovy sa začal improvizovaným textom prihovárať k publiku tak osobitne, že si okamžite získal pozornosť všetkých zúčastnených a zvyšok koncertu sa už niesol v tradičnom duchu, kedy on niečo začal a dav mu náležite asistoval. Proste dokonalý dojem z koncertu.
Teda, takmer dokonalý. Veľmi ho zamrzelo, keď počas piesne Zbloudilý koráb musel prerušiť koncert kvôli nejakým trom inteligentom, ktorí sa rovno pod pódiom zhovárali tak hlasno, že to ďalej nezniesol. S hnevom sebe vlastným preto zastavil pieseň takmer v polovici, poslal výtržníkov "do řiti" a potom, čo ich tam osobne vyprevadili príslušníci Security služby, zahral túto pieseň z nového albumu znova. Bez prerušenia, perfektnú.
Koniec a cesta domov
Tempo celého koncertu príjemne kolísalo, striedali sa rýchlejšie aj pomalšie piesne, novšie i staršie. Aj keď sa zdalo, že po piesni z nového albumu Jarek stratí kontakt s publikom, okamžite zamenil gitaru za heligónku alebo pustil starú pecku, na ktorú sa kopec ľudí (doslova a do písmena) okamžite chytil. Poslednými piesňami publikum nadšením komplet vstalo a uštedrilo starému pesničkárovi právom zaslúžený standing-ovation, načo on sám reagoval ešte troma piesňami ako bonus. Poslednou Kometou sa s publikom nakoniec so širokým úsmevom rozlúčil a svetlá sa rozžiarili naprieč celým kopcom, aby mohol dav opustiť dejisko (pre mňa) najlepšieho samostatného koncertu tohto roku.
Tu by som sa ešte rád pristavil k ceste domov. Ako som spomínal na začiatku, odvoz sa mi nijako nepodarilo zohnať, a tak nastupovala tá ošemetnejšia časť nášho výletu - nájsť nejakých dobrodincov, ktorí by sa nás uchýlili vo svojom aute a prinajlepšom aj odviezli do Bratislavy.
Kamarátka nečakala. Prebrala iniciatívu a oslovila troch najbližších okolostojacich, avšak bez úspechu. Nato som si ja povedal, že sa predsa nenechám zahanbiť, aby dievča zháňalo odvoz pre chlapa, stočil som sa na päte a oslovil prvého chlapíka, čo mi padol do oka. Nasleduje prepis môjho rozhovoru:
"Prepáčte, necestujete náhodou do Bratislavy?" n"Náhodou áno." n"A nemáte voľné dve, respektíve jeden a pol miesta?" n"Počkaj... mám." n"A nemohli by ste nás tuto s kamoškou zviezť?" n"Samozrejme, len sa nás držte, aby sme sa nestratili."
Po prvom úspešnom oslovení sa mi teda podarilo zohnať odvoz a k tomu vcelku luxusný. Biely Renault Fluence bol naozaj nečakaným luxusným odvozom s milou partiou prísediacich. Z dvoch z nich (osloveného šoféra a jeho kamoša) sa navyše vykľuli Trebišovčania, takže nálada v aute sa okamžite prebudila a za veselého hovoru sme sa úspešne dopravili až do Bratislavy, kde nás tento milý chlapík odviezol každého až domov. A s východniarskou hrdosťou odmietol aj nanútené peniaze na benzín so slovami: "Ale kašli na to, rozíďme sa, kým sme zadobre." Tak sme sa rozišli a vo vcelku normálnom čase som sa šťastlivo dostal domov. A ani som nestihol premrznúť.
Záver
eviem, ako jednoducho zhodnotiť tento výleto-koncert. Na Nohavicu som sa tešil, aj keď rozhodne nepatrím k jeho skalným fanúšikom. Zopár pesničiek som poznal aj textovo, žiadnu však kompletne. Po tomto koncerte ale môžem povedať dve veci. Koncert Jaromíra Nohavicu je udalosť, ktorú jednoducho musí každý aspoň raz v živote zažiť a aj keby sa mi na jeho koncert už nikdy nepodarilo dostať, primäl ma k tomu, aby som sa do jeho geniálnych textov započúval omnoho viac. "Nechej vodu vodou..."