Sumár roku 2012

Dve a dve sú tri, čo rok dal a vzal alebo ako som posledných 366 dní bačoval.

Notes, pero

Hneď na úvod chcem povedať, toto nie je bilancia svetových udalostí. Ani búrlivých zmien v Hollywoodskom svete. Ba ani popis prvého roku fungovania našej vlády, štrajkov či premlčaných protestov. Toto je krátke pojednanie o mnohom a predsa nič z toho vás priamo neovplyvní. Vitajte pri mojej bilancii roku 2012. A zalejte si čaj, lebo toto bude dlhé.

Roklina

Veru, výstižnejšie sa začiatok uplynulého roka popísať ani nedá. V telke doznievala ešte len sedemdesiata repríza novoročného Mrázika a ja som si už prial, aby tento hnusný rok skončil. Že prečo? Hľa, rýchly sumár:

Bol som bez peňazí, na krku rodičom, sám a s vyhliadkami na vzdelanie ružovými asi ako bomberka skalného člena Hooligans.

V škole sa mi sakramentsky nedarilo a schyľovalo sa už k môjmu finálnemu rozhodnutiu, či seknem alebo neseknem so školou. Bolo mi totiž jasné, že ak sa rozhodnem aktovku zavesiť na klinec, bude to už natrvalo. Mal som 23 na krku, tento rok som mal osláviť krásnych okrúhlych dvadsať štyri rokov a moje jediné životné úspechy za posledných päť rokov predstavovalo pomerne solídne umiestnenie v poviedkovej súťaži. Na potenciálneho absolventa vysokej školy dosť bieda.

Čo sa týka osobného života, rozpisovať sa nebudem, na to si vediem iný denník (teda skôr občasník, naposledy som doňho písal kedysi v auguste), ale ak si viete predstaviť sedem vriec piesku, tak sa to dosť podobalo.

Vyhliadky boli proste mizerné a depresie sa mi spolu s postupne narastajúcou zimou začali kopiť.

Dno

Nadpisy zavádzajú a pre tento to platí dvojnásobne. Čo už to len môže byť za dno, keď má človek strechu nad hlavou, oboch milujúcich rodičov (aj keď momentálne na mňa viac na*ratých, ako sa usmievajúcich) a stabilné pripojenie k internetu? Veru, bolo to veľmi pekné dno, ale všetko (a tým myslím VŠETKO) na svete je relatívne. Vrátane pohľadu na dno. A po tom mojom som sa bezpečne šúchal pupkom, pozvoľna sa nechávajúc unášať podmorskými prúdmi. Bolo by fajn si povedať: "Héj, aké dno, veď si doma, píšeš, programuješ si, snažíš sa, sem-tam pošleš životopis! A stále máš stabilný internet." Veru, času som mal habadej a jeden webový projekt, ktorý ma zamestnával na plnej čiare. Finančne bol sakramentsky podhodnotený, ale zaplať pánboh zaňho, pretože keby nebolo jednej milej textárky a jej rozhodnutia začať sa propagovať samostatne, ja by som si od samej nudy dohrýzol nechty do krvi. Tak som si hrýzol nechty od nervov, pretože som nevedel čo a ako naprogramovať, ale boli to dobré nervy - veľa som sa naučil a veľa som toho naprogramoval.

Medzitým sa mi podarilo strihnúť si už takmer tradičnú účasť v Cene Fantázie, aj keď šance na vôbec nejaký úspech som si vinšoval ešte skromnejšie, než pred rokom. Minulý rok (teda 2011) som vyrukoval s celkom podarenou hororovou sci-fi poviedkou, tento rok mi ale na um neprišlo nič iné ako vykradnúť idey z Falloutu, Metra 2033 a MadMaxa, hodiť tomu grunt vlastného spisovateľského umu a celé to naštartovať úvodom ako vystrihnutým z dievčenského denníčka. Áno, s poviedkou Pustatina som si vôbec neveril, ale vravel som si, bola to jediná poviedka (a vlastne moja prvá a jediná literárna aktivita) v tomto roku, takže nech to dopadne akokoľvek, zistím aspoň, ako píšem nerozpísaný. S pár štylistickými úpravami mi navyše pomohla Tina Van Der Holland, takže som to už ani nepovažoval za 100%-ne moje dielo.

Leto, kolesá a výlety

Na poviedku sa zabudlo, web sa spustil a nastalo leto. Po škole sa zem zľahla, ľudia sa povracali z posledných ročníkov na školách a začali sa ich zmocňovať pocity, v ktorých som ja už začínal pomaly chytať rutinu - čo teraz, čo teraz?

Teraz nič. "Je leto, treba si užiť posledné prázdniny v živote!" vravieval som. Alebo aspoň pár krát spomenul. Nech je ako chce, polovicu leta som strávil so zadkom nie len na stoličke za stabilným internetom, ale aj na bicykli. Je neuveriteľné, ako dlho mi trvalo znovu odhaliť krásu prostého šliapania do pedálov a užívania si ubiehajúcej krajiny. A toto leto sme toho veru s kamošmi napedálovali toľko, čo za posledných desať rokov nie. Mal som pocit, že sme pobehali temer všetky okolité dediny, dokonca sme si zašli na výlet za hranice (normálne, že cudzia reč dokola a ja s kamošom na bicykloch ako praví cykloturisti). Toto boli famózne zážitky a primäli ma k tomu zadovážiť si nový bicykel, len čo si naňho našporím a v Bratislave zíde sneh.

Vidím tunel...

Apropos Bratislava. Toto leto som v nej strávil zopár dní, v úpenlivej snahe nájsť si serióznu prácu. Bol som tuším na troch pohovoroch: vo firme, ktorej meno si už ani nepamätám, v Martinuse, kde ma nevzali do druhého užšieho výberu a napokon v MONOGRAME. Tie kapitálky nie sú zámer, firma sa skutočne volá TAKTO VEĽKO. Aj keď mohol by som si robiť očko, pretože vďaka pár šikovným a ústretovým ľuďom som sa nakoniec začiatkom septembra ocitol v kolektíve ľudí, ku ktorým som chcel patriť od chvíle, čo som napísal svoje prvé echo 'Hello World!';.

Seriózne ma vzali do práce na pozíciu PHP Developer, na skúšobnú dobu. To je už trocha dlhšia doba, ako trvá pohovor, takže som si musel v Bratislave nájsť ubytovanie - za obeť mi padol bytík na totálnom kraji Bratislavy, v Dlhých Dieloch. Domácky zrekonštruovaný, takmer prázdny, originál pre mňa. A keď som už bol znova zabývaný v Bratislave, s prácou "na krku", rozhodol som sa opatrne pokračovať vo svojom pláne, v hľadaní šťastia. Ako to už býva, šťastie som mal hneď pod nosom.

... a v ňom svetlo

Nepatrím medzi náročných ľudí. Stačí mi málo a potvrdí to každý, kto sa v bytíku na Veternicovej zastaví. Moja izba vyzerá ako izba práve nasťahovaného dievčaťa - čistá a prázdna. Najmä prázdna. Na stolíku v rohu izbičky mi leží skutočne všetko, čo pre svoju existenciu potrebujem - notebook, šálka s čajom či kávou, repráky a lacné TESCO keksy. O tom som však nechcel. A nechcem sa ani rozpisovať o svojom osobnom živote (ajhľa, to som už tiež spomínal), no po dobe, kedy ma začínal opúšťať ešte aj pesimizmus a nastupovala ťažká apatia, som takmer neuveriteľným spôsobom narazil na osobu, ktorá mi vrátila všetkých osem deci optimizmu do žíl. A (ako by známa napísala) plynieme si, ubiehame životom voľným krokom, či v jej prípade behom a smejeme sa ako násťroční puberťáci, keď po sebe poškuľujú v laviciach počas nudnej hodiny.

Keď k tomu prirátam aj fakt, že si ma v práci ponechali na plný úväzok aj po uplynutí skúšobnej doby, takú drobnosť ako siedme miesto z 223 možných v Cene Fantázie za rok 2012 za tú jedinú napísanú poviedku za celý rok môžem skutočne považovať ako parádnu čerešničku na torte, ktorá spočiatku vyzerala ako nedopečená žemľovka potretá čokoládovou polevou z Poľska. A hej, stále mám stabilný internet.

Plynie z toho nejaké ponaučenie? Áno. Snažte sa. Tak často, ako sa len dá, aj keď pred sebou vidíte iba chrbty a nik sa k vám neotočí. Dobiedzajte, choďte si za svojím cieľom, ale preberajte príležitosti. Neberte všetko, nechávajte niečo aj priateľom, známym, či nepriateľom. Ale rozhodne neustávajte vo svojom hľadaní pokoja, pretože karma je vypečená stará babizňa - zabúda na vás, zabúda, ale keď si na vás spomenie, pokúsi sa všetko napraviť tak rýchlo, ako sa len dá. A vy, ak ste nezaspali na perinke zúfalstva a agónie, budete pripravení si to všetko vziať.

Veľa využitých príležitostí do nového roku Vám prajem ja, M.J.K.

Marek J. Kolcun
Hore