Autor: Ján Stopjak
Posledná z tohtoročných finálových poviedok je tu. Dielo Jána Stopjaka nesie strašne fádny názov, akoby vystrihnutý zo slohu študenta strednej školy, ktorý sa vo voľnom čase venuje skôr futbalu ako slovenčine. Ak by sa niekto pokúšal robiť unáhlené závery, nedajbože hodnotiť poviedky iba na základe ich názvov, urobil by však veľkú chybu, keby Bielu tmu dopredu odsúdil. Za nepreniknuteľnou stenou bielych vločiek sa totiž skrýva podivuhodne farbistý príbeh.
Príbeh sa odohráva v idylickom prostredí Kysúc. Okolité kopčiská, veľké pásy lesov a medzi nimi zastrčené malebné dedinky či osady, ktotré pokryté snehom nám správy rok čo rok s nadšením púšťajú ako dôkaz toho, že príroda je stále nepremožiteľný fenomén a ak chce, s prachsprostou zamrznutou vodou dokáže zboriť nejednu strechu, či odstrihnúť celé rodiny od civilizácie. Do tohto prostredia sa dostávame v spoločnosti členov jednej obyčajnej rodinky Jakubíkovcov, otca Vlada a syna Nora. Sprvu neškodná návšteva starej chalúpky sa však veľmi, veľmi rýchlo zmení na drámu, akú svet nevidel. Dobre, videl a videl často - príbeh je svojou podstatou akoby vytrhnutý z tínedžerských filmov americkej produkcie, kde počet ostávajúcich živých hrdinov je nepriamo úmerný času. Ako však vravím, príbeh tak iba vyznieva, pretože po bližšom skúmaní sa z neho vykľuje niečo omnoho viac zaujímavé.
Kým si ale čitateľ uvedomí, kto je vlastne hrdinom z úvodu poviedky a akú má to všetko súvislosť, chvíľu to potrvá. Viem si predstaviť, že tí nepozornejší z nás sa v príbehu jednoducho stratia a odpískajú ho ako divne pozliepanú znôšku výjavov zo životov hrdinov. Príbeh miestami pôsobí rozpačito a aj ja som sa pár krát pristihol, ako tápem v deji, netuším, kto je vlastne aktuálnym ťahúňom. Túto neistotu som však vzal ako výzvu a v túžbe dozvedieť sa viac som pokračoval v čítaní, za čo sa mi Biela tma odmenila ďalším kúskom originálnej skladačky.
Veci tu do seba perfektne zapadajú. Od dialógov, strohých, ale uveriteľných, cez znamenite spracované opisy prostredí, pocitov a vnemov hlavných postáv, až po samotné pasáže poviedky, v ktorých sa prelínajú udalosti minulé so súčasnými. Dej začína strhujúco a drží si isté tempo, ktoré aj keď prechádza do pomalšieho, letargickejšieho, deje sa tak plynulo, nebadane. Navyše, z každej vety človek cíti zvláštnu neistotu, akoby očakávanie návratu zimomriavok spôsobených nie len návalmi čerstvo napadaného snehu.
To, čo robí z Bielej tmy parádny hororový príbeh, sa nesmie v recenzii prezrádzať. Práve strach z neznámeho tu hrá prím a brnká na nervy od prvého stretu s postavami až po záverečné resumé. Ján sa naozaj vyhral s gradáciou aj charakteristikou postáv, opismi aj pointou; túto fajnovú jednohubku naservíroval s citom a zanietením pravého nadšenca fantastiky. Verím tomu, že táto poviedka mohla byť napísaná za dva dni - tie najlepšie príbehy sú totiž vždy výsledkom náhlej inšpirácie.
Poviedku si môžete prečítať na stránke: http://kultura.sme.sk/c/6550084/poviedka-jan-stopjak-biela-tma.html