Autorka: Katarína Pivarčiová
Je zaujímavé, že pre umiestnenie deja svojho príbehu si Katarína vybrala práve obdobie vojenskej okupácie Nemcami. Od autorkyby som očakával skôr príbeh zasadený do súčasnosti alebo v minulosti už dávno uplynuvšej (áno, túto vetu som skonštruoval práve kvôli použitiu slova "uplynuvší"), a tak ma príbeh z čias, ktoré má mnoho ľudí ešte v živej pamäti, rozhodne zaujal. Navyše, druhá svetová vojna, zdá sa, začína byť súčasnej generácii dostatočne vzdialená, aby si mohla dovoliť reprodukovať udalosti, ktoré sa skutočne stali a navyše k nim pridať aj pár detailov, čím sa aj zo známych faktov stane niečo nové, hodné prerozprávania.
Do príbehu nás vovedie mladá žena menom Jolana, ktorá čitateľa upúta ženskými zbraňami pomaly toho najväčšieho kalibru. Skutočne, už si ani neuvedomujeme, ako sa v minulosti ľudia vysporadúvali s problémami dnes degradovanými takmer na malichernosti. A riešenia niektorých problémov boli v minulosti často nemožné, a tak ľudia siahali po alternatívnych metódach, viď spomínaný úvod čoby názorná ukážka alternatívy k dnešnej modernej "tabletke po". Do príbehu teda všupneme ako driečna dievčina v príbehu do studeného Hrona - rýchlo a s očakávaním niečoho zaujímavého.
Príbeh samotný sa točí okolo konfliktu Nemcov s partizánmi v okolí Telgártu, kde sa viedli - ako isto všetci dobre vieme - najťažšie boje na našom území. Na pozadí (či skôr popredí?) týchto udalostí sa nám ale odvíja hlavná dejová línia, v ktorej centre je Jolana - mladá a vnadná žena s čiernymi vlasmi, ktorú by sme v súčasnosti identifikovali vďaka častému používaniu slov "dyk", "more" a "gádžo". Dievčina žije prostým životom, snaží sa prebíjať kade-tade a ochrannú ruku nachádza u najbohatšieho muža v dedine, Imra Škvarku. Už podľa mena by sa dalo identifikovať, čomu sa tento junák asi venoval profesionálne, ale pre potreby príbehu to nie je nutné analyzovať. Nám ako čitateľom postačí, že takýchto drobných detailov obohacujúcich prostredie a okolité udalosti sa v príbehu nachádza viacero a sú dobrým predmetom možných ďalších rozborov či diskusií.
Všetci dobre vieme, že ak sa vo filme vyskytuje slovo cigán, zákonite musí s príslušníkmi tohto etnika nasledovať aj stretnutie, zakončené návštevou cigánky starej, s bradavicou na brade veľkou ako svet a sklenenou guľou položenou na okrúhlom stolíku. K tejto kaste ľudí (hovoríme o vešticiach a bosorákoch, ak vám to uniklo) patrí aj hlavná hrdina a svoje nadmieru vyvinuté... zázračné schopnosti aj náležite využíva. Aby to ale nemala až také ľahké, podobnými danosťami (čo už rozhodne je zaujímavé) disponujú aj kamaráti z Berlína, takže aj menej zdatnému čitateľovi môže byť jasné, že nás na záver čítania bude čakať priamy stret práve týchto neobvyklých ľudí.
Zatiaľ to vyzerá na dobrý príbeh, ktorý je zhruba od polovice podporený ešte jednou krátkou retrospektívnou vsuvkou vysvetľujúcou zranenie Julkinho starého otca a predstaví nám ešte niekoho, koho však nebudem prezrádzať. Úplná paráda. Avšak...
... jednoducho mi to nedá, ale musím to napísať. Neviem, či za tým bola autorkina osobná vojna proti priraďovacím spojkám, alebo pokus o ozvláštnenie príbehu netradičnou štylistikou, ale vetné konštrukcie sú tak často krátke a úsečné (možno aj úplne všetky), až mi to jednoducho vadilo. Vieme, že dlhé a krátke vety ovplyvňujú nepriamo dynamiku deja, keď som ale už tretinu poviedky stále narážal na jednoduché vety, prípadne kratučké súvetie, musel som si k poviedke urobiť poznámku, že tu niečo nesedí. Celý príbeh sa síce odohráva v napätom prostredí, a tak si každá situácia vyžadovala podtrhnúť dôležitosť, ale vďaka pomaly uniformnej vetnej skladbe sa rozdiely medzi dôležitým a nedôležitým veľmi rýchlo strácali. Dovolím si povedať, že práve kvôli tomuto prehnanému snaženiu o ignorovanie priraďovacích súvetí sa finálny súboj nezdal vôbec ako záver. Pravda, celý príbeh sa čítal pomerne ľahko a keď som časť poviedky čítal v električke na displeji mobilu, ani raz sa mi nestalo, aby som v polovici vety stratil niť, celkový dojem zo stavby poviedky však ostal pomerne rozpačitý.
Možno budú mať iní čitatelia odlišný názor, napokon aj toto je iba názor človeka, ktorý sa písaniu nevenuje 24/7. A keďže sa poviedka dostala až do finále, pravdepodobne bude mať aj početnú fanúšikovskú základňu. Ja si však členské nezaplatím.
Poviedku si môžete prečítať na tejto adrese: http://kultura.sme.sk/c/6550075/poviedka-katarina-pivarciova-slovensky-stalingrad.html