Autorka: Janka Javorka
Takúto či podobnú hlášku sme počuli mnohí, či už sme volali do banky, svojmu mobilnému operátorovi alebo poskytovateľovi internetového pripojenia. Čo by ste ale povedali, keby vás v takomto centre vybavili okamžite a bez čakania? A navyše, keby zakaždým poradili správne, nikdy neurobili chybu a aj keby ste zavolali naštvaní ako dvanásť čertov, po ukončení hovoru by ste mali pocit, že všetko je v poriadku? Odpoveď na tieto otázky sa v tejto poviedke nedozvieme.
Dobre, trocha zavádzam. Princíp fungovania revolučného call centra novej generácie je popísaný celkom jasne, navyše dočkáme sa aj praktickej ukážky fungovania z oboch pozícii, ako zákazníka, tak aj operátora. Ak by sme teda mali odškrtávať pomyslený zoznam povinných prvkov, ktoré musí spĺňať poviedka hodná miesta vo finálovej pätici, môžem spokojne urobiť fajočku pri položke: fantastický/futuristický prvok.
Príbeh je písaný z pohľadu tretej osoby, ktorá neprestajne pozoruje konanie inšpektorky Zacharovej - ženy atakujúcej hranicu stredných rokov, s osobnými problémami a pochopiteľnými dôvodmi pre nadmerné pracovné nasadenie. Bezpečne je sekunduje kolega Antol, podľa konania mladé ucho, nerozvážne, no iniciatívne. Tento trocha atypický pár bol vyslaný z úradu verejného zdravotníctva, aby sa bližšie prizrel situácii v spoločnosti, ktorá vznikla v podstate z jediného nápadu - poskytovať odpovede na čokoľvek. Nie len také obyčajné hocičo, čo-koľ-vek. A pekelne sa jej v tom darí, vďaka čomu takmer absolútne ovládla trh, expandovala do iných sfér spoločenského života a vo chvíľach najväčšej pohody z času na čas vyexportuje nejakú tú mŕtvolu. No a práve na tento neveľmi príjemný vedľajší produkt sa spomínané duo rozhodlo pozrieť bližšie.
Svet, v ktorom sa príbeh odohráva, je nám veľmi blízky, resp. vzdialený možno iba pár hypotetických rokov. Napriek tomu, že sa nedočkáme žiadnej presnejšej lokalizácie, nemal som ani potrebu vedieť, kde sa príbeh odohráva. Pýtate sa prečo? Pretože Janka je naozaj zručná v dynamickom písaní a očividne si je toho vedomá. Táto poviedka totiž spoľahlivo patrí medzi tie dynamickejšie z finálovej päťky a aj keď sa "na pľaci" práve nič extra nedeje, rozprávanie nestráca svoje tempo. Postavy viac konajú ako nečinne stoja - chytajú predmety, interagujú s prostredím, vďaka čomu mám pocit, že dej skutočne plynie takým akurát čerstvým tempom. Neponáhľa sa priveľmi (nikoho v príbehu netlačí čas), ale zasa ani nepostáva v hluchých miestach (pretože príbeh v podstate žiadne nemá). Čo mi trocha vadilo, bola možno až prílišná strohosť opisov prostredí a postáv. Tento neduh však mohol byť spôsobený podvedome, nakoľko jediné prostredie, ktoré bolo popísané naozaj podrobne, boli priestory spomínaného call centra 2.0. To by až tak nevadilo, keby neboli reprezentovali architektonický štýl známy z filmov odohrávajúcich sa v budúcnosti - strohé tvary, priestranné priestory, podľa možnosti presklené, a do toho nejaký výrazný artefakt minulosti či s odkazom na prírodné tvary.
Postavy konajú uveriteľne a - pardon za spoiler - najmä komunikácia medzi supervízorkou Ivetou a operátorkou Evkou mi pripadala ako vystrihnutá zo života. Napokon, ani v čase technologického rozmachu sa ľudia len tak neprestanú správať ako... ako ľudia. A práve ľudské limity sú kľúčom k rozlúsknutiu prípadu. O čo presne ide si však radšej prečítajte sami. CC 2.0 je solídnym súperom ostatným finálovým poviedkam; prináša ľahký a dynamický príbeh, ktorý nezaťaží vašu šedú mozgovú kôru, ale naštartuje vaše centrum zábavy a ponechá ho zamestnané počas celej doby čítania; od zaujímavého úvodu až po akčný záver. Na konci, keď dočítate posledné riadky, vás ale možno napadne otázka, ktorá napadla aj mne - nemohla byť CC 2.0 trošičku dlhšia? Som presvedčený, že krátka pasáž s pánom Zacharom by psychike inšpektorky Zacharovej pridala potrebnú hĺbku a donútila ma fandiť jej ešte o čosi viac. Ale aj tak je to sympaťáčka.
Poviedku si môžete prečítať na tejto adrese: http://kultura.sme.sk/c/6550057/poviedka-janka-javorka-cc-20.html