Autorka: Marja Holecyová
Ospravedlňujem sa za priblbý perex. Pravdou však je, že dielo Marje Holecyovej na mňa po prvej poviedke zaútočilo takou dávkou intelektu, že si odrazu pripadám ako bežný, radový človek na tejto planéte, ktorému matematika nehovorí vôbec nič. "Bóže, matika?!" - pýtate sa? Áno, matematika, veda vied, matka matíc, sestra sest... dobre, dosť titulov. Práve tento vedný odbor si autorka vzala na paškál a ponúkla nám zaujímavú chuťovku, zabalenú do neobvyklého cestíčka.
Tým cestíčkom sú dve časové línie, ktoré nám postupne predostierajú príbeh nadmieru inteligentného, ambiciózneho a - úprimne - ako-divá-sviňa-drzého matematického génia, ktorého ľudia na škole prezývajú Abel. Niels Henrik Abel - skutočne kedysi žijúci nórsky matematik - pritom až na lásku k matematike má s hrdinom poviedky spoločné iba pramálo. Neviem, či si Marja vybrala prezývku Abel ako dvojnásobný vtip, alebo šlo iba o iróniu osudu, ale po dočítaní tejto poviedky som sa nemohol zbaviť dojmu, že ináč sa hrdina tohto ľahko sci-fi pozitívneho príbehu ani volať nemohol.
Prečo iba ľahko sci-fi pozitívneho? Nuž, ako už názov predpovedá, ústrednou témou týchto pár strán je hľadanie dokonalého algoritmu pre vyrátanie čo najpresnejšej udalosti, kedy a za akých okolností umrie tá-ktorá osoba. Mohlo by sa niekomu zdať, že teraz spoilujem a prezrádzam veľké taje z príbehu, ale nie je tomu tak. Poviedka má nad sebou zavesený Damoklov mečík, ktorý sa hompáľa v jemnom prievane a vlások, na ktorom sa len tak-tak drží, začína robiť ten taký piskľavý zvuk, aký počuť tesne predtým, než sa pretrhne. Ííííík!
Verím, že vybrať čo najvýstižnejší názov pre poviedku (a vlastne akékoľvek literárne či umelecké dielo) je vždy problém a výzva, ktorej nezvládnutie sa odrazí na celkovom prijatí diela. Názov tejto poviedky nám na jednej strane okamžite ponúka ústrednú tému či skôr objekt, okolo ktorého sa bude celý príbeh točiť, na strane druhej čitateľa priam macošsky uberá o čaro objavovania nepoznaného a (ako v mojom prípade), núti ho podvedome stále sa pýtať: "Dobre, dobre, toto bol zvrat, ale kedy už príde na scénu tá kalkulačka?!"
V prípade Kalkulačky smrti ale nakoniec usudzujem, že autorka zvolila "prezrádzajúci" názov vhodne, a to hneď z niekoľkých dôvodov; dielo je písané výlučne z pohľadu prvej osoby (už druhé z finálových poviedok), a tak je vývoj deja dosť úzko spätý s konaním nášho hlavného gaun- pardon, hrdinu. Našťastie, vďaka svojej povahe je Abel dostatočne akčný, aby jeho činy dokázali udržať aj čitateľa, ktorý vyhľadáva trocha akčnejší prístup k rozprávaniu príbehu. Nečakajte však tance v daždi olovených guliek, ani skákanie po strechách - tu sa hráme na zádumčivú sci-fi, ktorá svoje esá skrýva nie vo fyzických výkonoch hlavných hrdinov, ale v slovných potýčkach, ktorých si čitateľ užije v podstate počas celej poviedky.
Trocha mi vadil menej obrazotvorný popis prostredí. Všetko, čo bolo nutné opísať vizuálne či na strane dojmov, bolo popísané vo svojej najkonkrétnejšej podstate a prípadne neskôr rozšírené priamo v konverzácii postáv. To je ostatne druhý dôvod, prečo bol zvolený práve taký názov, aký bol zvolený. Komunikácii a dialógom je podmienená celá konštrukcia príbehu a nebyť zaujímavého konceptu dvoch časových rovín, dielo by pôsobilo príliš sterilne. Vďaka chytrému prelínaniu času minulého s prítomným však príbeh nestráca na zaujímavosti a - ako som spomínal - v spojitosti s očakávaním nástupu revolučného prístroja na scénu dokáže udržať aj čitateľov, ktorí nevyhľadávajú intelektuálnu literatúru.
Čo sa intelektu týka, vďaka talentu slečny Holecyovej nie je nutné, aby mal každý čitateľ odmaturovanú matematiku skupiny A, nemusí byť rozhľadený vlastne v žiadnom prírodovednom obore. Celkom postačí, keď vie, že matica sa používa okrem uťahovania skrutiek aj pri matematických výpočtoch a matematici sú tiež ľudia, ktorí majú pocity, názory a zastávajú dôležitejšie miesto v spoločnosti, ako sa mnohým môže zdať. A komu sa to nezdá, Kalkulačka smrti ho rada vyvedie z omylu.
Marja nám pripravila pomalú intelektuálnu poviedku, v ktorej sci-fi motív nie je prostriedkom, ale cieľom príbehu a slúži ako (troška) neoriginálna, ale postačujúca kulisa pre príbeh, ktorý síce nebudem rozprávať jedného dňa svojim deťom, ale rozhodne stojí za prečítanie a popremýšľanie. Minimálne o tom, na koľko percent sme si istí, že nás zajtra nezrazí nepozorný vodič počas cesty do práce či školy.
Poviedku si môžete prečítať na stránke: http://kultura.sme.sk/c/6550023/poviedka-marja-holecyova-kalkulacka-smrti.html