Už nejakých päť týždňov bývam v Bratislave. Obklopený takmer výlučne vecami, ktoré som si sem doniesol na jeden šup. Isto uznáte, že ani pri najlepšej vôli sa toho do batoha nezmestí toľko, koľko by človek v slušnej spoločnosti žijúci želal. Rozhodol som sa teda, že sa spolu s kamošom vyberieme domov a nazad sa vrátime jeho "zdedeným" autom. Zároveň som sa tešil na mnoho maličkostí, ktoré by som si vzal so sebou z domu; reprosústavu, slúchadlá, moje obľúbené sako a správne hipsterské rukavice bez prstov. A vytešoval som sa o to viac, pretože ako ešte stále zamestnaný človek som si musel dohodnúť voľno s vedúcim nášho tímu, čo sa pretavilo do nadčasov celý týždeň. Aby som pokryl čas v piatok, kedy tu nebudem.
Chyba lávky.
Sekol som sa o 10 minút. Blbých desať minút, vďaka ktorým by som si ležérne prešiel hlavnou stanicou, s úsmevom obišiel nešťastne čakajúcich cestujúcich sediacich na schodoch a nasadol do vlaku s tým, že keby niečo, mám predsa stále čas napríklad skočiť si kúpiť bagetu. Prišiel som teda do vlaku, nastúpil, ale ako pozerám, tak pozerám, kamoša som v kupé nevidel. Vlastne v celom vozni. Zavolal som mu teda, čo sa stalo, prečo nesedí v kupé, a on mi na to, že on v kupé sedí. Na oplátku sa ma spýtal, či som v dobrom vozni. Po skontrolovaní čísla vozňa som usúdil, že tu niečo nehrá. Vykukol som z dverí a zarovno aj vystúpil. Počkať dve minútky, bol by som sa veselo viezol do Rakúska.
Tak som sa ocitol na stanici, naratý ako tretiak na výške, ktorého vyhodia z obhajoby bakalárky. Kamoš mi preposlal elektronický lístok, ktorý sme si kúpili v dostatočnom predstihu, aby sme sa nemuseli tlačiť v radoch priamo na stanici. Hurá, potešil som sa. Keďže v celej hlavnej stanici ale nebolo jedinej duše, ktorá by mala ochotu mi vytlačiť lístok na papier, vybral som sa dolu mestom priamo zo stanice. Bol som v šiestich obchodoch. Reštaurácia a potraviny ešte boli pochopiteľné, ale keď mi odmietla vytlačiť lístok z mobilu teta v predajni kancelárskych potrieb, kde ponúkali aj kopírovaciu službu a ľudia v predajni tlačiarní Epson, už som mal dosť. Naratejší ako predtým som sa vrátil na stanicu, že im lístok ukážem v mobile a kto s tým bude mať problém, budem mať zanedlho problém s mojou kamoškou päsťou.
Vrátil som sa. Ľudí vo vnútri sa medzičasom nazbieralo asi dvakrát toľko.
Odstál som si teda neslušne dlhý rada a po siedmich minútach si hovorím hurá. Teraz už len prísť k prepážke, povedať svoj problém a za využitia zákonitosti, že lístok možno spotrebovať na akýkoľvek spoj v časovom rozsahu 24 hodín sa pripraviť na o čosi dlhšiu, ale stále relatívne spokojnú cestu rýchlikom miesto IC vlaku.
Takú starú belú.
Ani teta na informáciách (to sa néééédáááááá), ani ujo pri prepážke mi však nevyčarili úsmev na tvári. Po ich vrúcnych slovách mi na xichte ostala akurát tak škvara z beznádeje, hnevu a vlastnej nepozornosti. "Any na letysku, keď zmeškáte let, vám nykdo nyč nepreplatý." Hej? Bomba.
Načisto rezignovaný som sa teda vybral naspäť do roboty, kde ma o takom čase (16:00 SEČ) fakt už nikto nečakal. Reku, keď už si mám nadrábať hodiny, tak si ich "nadrobím" priamo v ten deň. Pobudol som teda v práci zhruba do pol ôsmej a počkal dvoch kamošov, ktorí sa vybrali kdesi na kraj mesta do podniku zvaného priam poeticky. Fuga. Z tohto podľa názvu umeleckého podniku sa vykľul taký malý starý sklad, ošarpaný a spackaný tak, že by si ho nejeden znalec pomýlil s ložiskom žltačky. Nedbám, horšie to byť nemôže. Že nie? Osud sa na mňa pozeral zhora a rehotal na celé kolo. Tento večer do priestorov pajz- pardon, klubu Fuga zavíta najnovší objav slovenského internetu, recesisticko-neseriózno-zábavno-detsky-znejúce-pesničky-hrajúca kalepa Pentagramček. Mal som tú "česť" počuť niektoré ich skladby priamo z webu.
"... môj malý pes Bobi vykopáva hroby, vykopal aj deda, vykope aj teba..."
Po dvoch hodinách strašného ladenia a ešte strašnejšieho koncertu (horúci ašpirant na cenu The World's Most Awful Concert Performance Music Awards 2012) som si povedal, že headliner musí byť lepší. Musí. Jožko "Jiga-jiga" Suchý, záchranca večera. Čakal som aspoň nejaké beatboxové pk-ck. Márne. Scooter pustený na plné gule z bežnej MP3-ky a do toho odfarbený Jožko s obočím čiernym sťa pravý Arab niečo reve do mikrofónu. Asi text. Toľko môj kultúrny večer po krásnom dni. Nemôže sa nikto čudovať, že som sa po dlhom čase vytratil bez slova a doprial si prechádzku nočnou Bratislavou, zhruba od budovy VÚBčky po PKO. Nejako som sa vyventilovať musel.
A aké z toho plynie poučenie? Nepísal som to preto, aby ste ma ľutovali. Nepísal som to preto, aby ste sa rozčuľovali, že sa tu iba sťažujem. Tento piatok som opísal preto, aby ste si vy, ktorí sa ráno učite zobudíte s opicou, mohli povedať: "Dofrasa, hnusne mi je, ale, sakra, aspoň som sa bavil!"