Neosobne o osobnom
V prvom rade musím poznamenať, že z istej časti budú moje komentáre troška skreslené a nie až tak objektívne, ako by som si prial. Pre dôvod ani netreba chodiť ďaleko; sám som sa zúčastnil tohtoročnej CeFy, a tak pri sebelepšej dobrej vôli nemôžem zachovať čisto objektívnu tvár. Už len z principiálnych dôvodov.
K poviedkam som sa dostal v čase, keď už boli zverejnené všetky, takže som mal krátku dilemu, ktorú začnem čítať ako prvú, aby sa ostatné neurazili, alebo neovplyvnili môj úsudok. Nakoniec však rozhodla stará dobrá lenivosť a vzal som to pekne od podlahy... teda v tomto prípade z vrchu.
Miesto na konci času
abudený a plný očakávania, kohože vybrala porota do pätice vyvolených, začal som čítať tento postapokalyptický epos. Sprvu zaujímavé čítanie popisujúce nevšedné stretnutie v kaviarni však začalo naberať na neudržateľných obrátkach. Ivo Čipkár sa skutočne vybláznil a mnohí budú jeho rozpravou o bytí uchvátení, ja však nepatrím, ako zopár ostatných zástancov druhého tábora, k tým, ktorí obľubujú besedy pri ohníku. Aby som konkretizoval - Poviedka je napísaná naozaj zručne, aspoň tak, ako sa na slušného finalistu CeFy patrí, avšak na môj vkus sa najmä v druhej časti neúnosne odpútala od reality a svoje rozprávanie zakončila myšlienkami tak obsiahlymi a ťažkými, že som si po prečítaní musel na chvíľu ľahnúť. A nebolo to kvôli jej dĺžke, cca 19 strán (odrážajúc sa od hodnôt na portáli ::SME.sk:http:www.sme.sk ) bolo tak akurát. Akurát... akurát by pred prvými riadkami poviedky malo visieť varovanie: "Nečítať po obede alebo pred spánkom."//
Príhody a dobrodružstvá Karla Fishera a otca Wilhelma: Veselica pod pašovou šabľou
je poviedka, za ktorú by som autorovi tresol po prstoch. Teda nie za poviedku ako takú, ale najmä za jej názov. Jedna vec je vymyslieť vtipný názov, vec druhá je neodstrašiť čitateľa po piatich prečítaných slovách. Kým som pristavený pri názve - jednou dobrou výhodou názvu tejto poviedky je rozhodne fakt, že už po prečítaní tohto dôležitého elementu diela je každému čitateľovi jasné, kto bude hlavnou postavou a o čo v nej asi pôjde. Aj keď...
... okolnosti môžu klamať. Veselica pod pašovou šabľou je totiž zasadená do medieval-postapo prostredia (fakt neviem, ako to lepšie popísať), kde sa ľudia po jadrových roztržkách vrátili k starému dobrému násiliu a spoločenskému usporiadaniu podriadenému vôli a moci jednotlivcov. Po situovaní sa do prostredia (relatívne nenásilnom) som pristal na túto autorovu hru a celkom očakával rozmotávanie deja. Úprimne, po psychedelickej eskapáde v prvej poviedke som sa až zaradoval, keď som sa v deji nestrácal a najťažšími myšlienkami boli tie spojené s bezprostredným bytím hlavných hrdinov. Príjemne sa mi čítali aj pasáže, kde sa niečo mlelo, po zvládnutí posledného riadku ale vo mne neostal čisto dobrý pocit z prečítaného. Na vine je podľa mňa jasný náznak, že poviedka je len súčasťou väčšieho celku (znova názov) a niektoré pasáže boli prípadne dopísané a upravené tak, aby podtrhávali svojbytnosť poviedky ako súťažného diela. Na jednej strane by som za toto nejaké tie bodíky Jožovi Frajkorovi mladšiemu strhol, na strane druhej som si ale všimol zopár "grifov", ktoré by som mohol využiť pri svojich prácach, takže vo výsledku skončila táto poviedka v mojom minihodnotení celkom dobre.
Števko
Zatiaľ, čo prvé dve poviedky si držali zlatú strednú dĺžku, Števko od Miša Jedináka vpálil medzi finalistov ako klin, oddeľujúci prvú a druhú polovicu. S počtom strán 5 jednoznačne ukázal, že príbeh sa nemusí rozpísať na desiatky a desiatky strán, ale je možné ho vtesnať aj do tak malého priestoru.
eobvykle zvolený štýl rozprávania v prítomnom čase pomáhal budovať atmosféru nasiaknutú akýmsi tajomstvom, vďaka čomu nahodená téma nemilej budúcnosti symbiózy ľudstva a strojstva dýchala na mňa úzkosťou z každého riadku. Záver opäť nesklamal a Mišo tak znova ukázal, že s poviedkami to jednoducho vie, je v nich doma a osobne už len očakávam, kedy sa jeho samostatná zbierka ocitne na pultoch predajní, či už kamenných alebo elektronických. Aby som ale príbeh malého chlapca iba nechválil, nedá mi nespomenúť poviedku spred roka, /Slona farby malinového lekváru/, ktorý mi v niektorých detailoch Števka náramne pripomínal. Nebolo to len kulisami (škôlka a technicky sivá budúcnosť), ale celkovým podaním príbehu, ktorý vo mne zanechal podobné pocity. Práve kvôli tejto "neoriginalite" u mňa Števko nezabodoval natoľko, ako zaboduje u ostatných, myslím však, že táto kratučká poviedka bude aj napriek tomu patriť do finálovej trojky.
Sedem dcér poštára z Mittwaldenu
Mišo Spáda má zrejme dobrý vkus na názvy, pretože toto bol môj favorit od prvého zverejnenia názvov finálových poviedok. Po troch dobrých poviedkach som sa teda rozhodol zahĺbiť do tejto, v poradí už štvrtej, s nádejou, že moja dušička konečne dostane očakávané emotívne naplnenie.
ebudem naťahovať. Naplnenie prišlo. Príbeh o tajomnom poštárovi, ktorý má "problémy" so starnutím, a jeho dcérach, vyplnil presne tú medzeru, ktorú sa nepodarilo zaplátať konkurentom. Som typ čitateľa, ktorý má rád príbehy, čo sa nevlečú. Alebo vlečú rezkým tempom. Prípadne sú zaujímavé. A nie sú plechové. Tým chcem naznačiť, že ma predošlé poviedky (s výnimkou Príhod a dobrodružstiev... atďatď.) naplno nezaujali aj z toho dôvodu, že sci-fi ako žánru dvakrát neholdujem. Čo je paradoxne v rozpore s poviedkou, ktorú som tento rok do súťaže poslal, keďže to bola space hororovka ako remeň. Ale späť k Dcéram. Trošku ma po tridsiatich troch stranách zamrzelo, že sa príbeh netočil okolo magickej sedmičky dcér (nebola to vypočítavosť zo strany autora, hodiť do názvu mystické číslo?), ale iba jednej. Keby totiž boli príbehy ostatných šiestich dievčat rovnako dokonale napísané, kúpil by som knihu s týmito poviedkami s pravdepodobnosťou, ako že sa Marek volám. Príbeh odohrávajúci sa kedysi v bernolákovských časoch na mňa dýchal nezameniteľnou nemecko-slovensko-staroanglickou atmosférou, ktorej elegantne asistovala správna dávka mysticizmu a ópiového čaju. Po prečítaní príbehu doktora, ktorý hľadá svoju lásku na prvý pohľad, ma jednoducho nepustil od prvého po posledný riadok a mohol som s čistým svedomím povedať, že posledná poviedka to bude mať celkom ťažké.
Cesta do Neba
Tohtoročných finalistov Ceny Fantázie uzatvára tretia sci-fi poviedka, čím sa naplnili slová usporiadateľov, že v tomto roku bolo zastúpenie žánru science fiction viac než bohaté. Príbeh tohto podľa názvu neveľa vraviaceho príbehu sa odohráva v bližšie nešpecifikovanej budúcnosti, kedy ľudia sami pre seba postavili "Matrix" a uskladňujú v ňom mysle tých, ktorí na to majú. Nebojte sa, nespojlujem príbeh, všetko sa na čitateľa vyrúti do desiatich strán, takže za tie ostatné sa to celé iba trošičku zamotá, dovysvetlí, doinšpiruje a nejasne uzavrie.
Ad inšpirácia. Maťo Vlachynský jej pobral dozaista hŕbu, či už vedome alebo nevedome, pretože počas čítania som sa nemohol ubrániť dojmu neutíchajúceho dejá-vu. Čo nezastúpil Matrix, tam sa votrela scénka z filmu Ja, Robot, či dokonca starej akčnej pecky s Arnoldom, Šiesty deň. Škoda, pretože príbeh sám o sebe bol rozprávaný celkom uveriteľne, hlavnému hrdinovi Danielovi som vďaka jeho povahe veril a aj nehmotné bytie "na druhej strane" bolo popísané tak, že som sa v spleti neistých vnemov a entít nestrácal. Nebyť miestami "hŕŕ" rozprávania a utlačeného záveru, dopadla by táto poviedka lepšie.
Záver
a konci musím povedať, že všetky poviedky sa vyznačujú svojimi kvalitami, vyššími či nižšími. Keby som mal spomedzi nich zvoliť jednoznačného víťaza, bez váhania volím Sedem dcér poštára z Mittwaldenu, aj za cenu odopretia víťaznej trofeje ostatným ostrieľaným borcom, ktorí si ju za "celoživotnú prácu" zaslúžia možno viac. Hold, prvé kolo mala opraty v rukách porota, ktorá rozhodla ako rozhodla a nám neostáva nič iné, než veriť v jej najlepší úsudok. Osobne si myslím, že tento ročník je podarený a to svoje si v ňom nájde fanúšik akéhokoľvek druhu sci-fi či fantastického žánru. A áno, aby som nezabudol, kompletné diela nájdete na tejto stránke:http://kultura.sme.sk/c/6078017/hlasujte-za-
ajlepsiu-poviedku-ceny-fantazie-2011.html n