Nechuť
Ako to už pri istých vytipovaných tituloch býva, Ľavá ruka Boha prisvišťala na náš trh s údernosťou Materazziovského bojovníka (a všetkou tou prislúchajúcou pompou). Chvíľu som po tejto knihe s pútavým názvom poškuľoval aj ja a napokon som sa v návale emócií podporených nedostatkom literárneho vyžitia odhodlal ku kúpe tejto primerane dlhej knihy. Obálka ma zlanárila, reklamy z každého roha vliezli až kdesi pod záhyby šedej kôry... a tak, ako väčšinu hypovaných vecí, aj túto knihu som okamžite po zakúpení odložil do police. Nasledovala cesta do Bratislavy (to som bol ešte vzorný študent), kde ma kniha nasledovala a tam... slúžila ako perfektná úschovňa železnej peňažnej rezervy. Neskôr som došiel domov a knihu znova uložil na svoje vysedené miesto, no toto spomienkami nabombastikované leto ma prinútilo oprášiť aj túto "starú bichľu". A bichľa zaujala.
Znechutenie
Zaujímavé prostredie bolo prvým, čo neuniklo pozornosti a príjemne odpudzujúci kláštor (akú mal, preboha, rozlohu?!) si ma získal. Čo ma ale nepresvedčovalo, bol odpudzujúci štýl rozprávača, ktorý si nenechal ujsť ani jednu jedinú príležitosť, aby nespomenul spôsoby, tresty a vôbec celé, mučením sprevádzané, bytie v tomto odpornom mieste. Spočiatku som to bral ako neskutočnu blbosť autora a znechutenie zo smrti všadeprítomnejšej, než potkanie výkaly ma doháňali k nervóznemu odloženiu knihy na stôl. Ale keď ten názov je tak pútavý...
"Prozření"
Precitnutie prišlo zakrátko. Akoby šibnutím čarovného prútika mi napadlo, že autor toto znechutenie plánoval. A tým nemám na mysli iba krátkodobé poštvanie si proti sebe čitateľov, ale cielené dlhodobé otravovanie čitateľa smrťou sem-smrťou tam, až sa mohol každý, kto prežil prvých niekoľko desiatok strán zastaviť, zadívať von oknom a povedať si: Teraz ťa, Cale, chápem.
Skutočne. Hoffman sa clekom dobre pohral s psychikou postáv, s ich konaním a po štyroch vetách je nad slnko jasnejšie, kto v skupinke je Badass, kto je líder a kto "milý". Skrátka neprichádzajú ani ostatné postavy, každý z hlavnejších charakterov má svoju charakteristickú črtu (za meno IdrissPuke by som autora švacol rukavicou obitou klincami). Príbeh odsýpa pozvoľna, kde sa má zrýchliť, tam sa zrýchli, po čase prichádzajú logické dôsledky činov postáv, všetko ide tak... ako má byť. A možno nie.
Konflikty a motívy
Poslednou vetou predchádzajúceho odstavca reagujem skôr na prítomnosť konfliktov a zádrheľov v "putovaní" postáv, než pokryvkávaniu deja, hoci miestami som mal pocit, že isté pasáže boli v príbehu zbytočné. Nebudem rozvádzať ktoré, to je na inú debatu, ale jednoducho som z nich mal pocit: A načo je tu toto? Možno v ďalšej knihe nájde všetko svoje vysvetlenie, možno nie, ale po prečítaní prvej knihy som ostal trošičku rozčarovaný, hoci takýto koniec som očakával ako výplatu. Naisto. Pravda je taká, že názov knihy (Ľavá ruka Boha, ak ste zabudli) sa síce opiera o hlavnú postavu, ale v prvom dieli má s ňou spoločné asi toľko, čo - a teraz budem vzťahovačný - ako heroická legenda k môjmu chránencovi, Oobenovi. Na záver skutočne stačilo napísať iba ležérne TO BO CONTINUED a... ... myslím, že môžem aj skončiť.
Záver
Ľavá ruka Boha je zručne napísaný román, kde pokrivkáva zaradenie do obdobia (ak boli prelínajúce sa existujúco-abstraktné prvky zámerné, nenaplnili moje očakávania, skôr miatli) a hrdinovia nesú miestami fakt debilné (sorry za výraz) mená. Túto nerovnosť však vyvažuje dynamicky podávaný neošúchaný príbeh s konaním postáv, ktorému sa dá veriť, hoci do posledného riadku (a ani po ňom) nám blud vecí ostáva jasných asi ako jesenná polnoc v Londýne. Napriek čiastočnému rozčarovaniu z ukončenia prvej časti ale prevládajú pozitívne dojmy, a tak to vyzerá na skorú návštevu kníhkupectva pre Posledné štyri istoty.