"Poručík sa hlási na mostíku!"
Plavovlasý kapitán s medailami pripnutými na čistej uniforme a siahajúcimi až po zem sa ani nepohol. n "Meškáte. Podajte hlásenie."n "Hlásim vám, že naša vesmírna flotila čochvíľa zakotví na orbite!" n Kapitán sa nenápadne zamračil. S rukami stále za chrbtom sa pomaly otočil, pristúpil k poručíkovi a hlasom pevným ani skala rozkázal: n "Zhromaždite mužov, chcem k nim prehovoriť. Myslím, že chlapci budú potrebovať trocha povzbudiť." n "Áno, kapitán!" zreval poručík, zvrtol sa na mieste a rýchlym krokom hraničiacim s poklusom sa stratil za automatickými dverami. n Kapitán sa znova vrátil k oknu. Desiatky vesmírnych lodí ako tá jeho sa ladne, jedna vedľa druhej, postupne strácali v prázdnote, aby sa za okamih objavili na opačnej strane galaxie. Obyvatelia planéty Gufu, zlí Xofiáni, totiž vyhlásili pozemšťanom vojnu. Prezident Sveta odmietol vydať svoju jedinú dcéru za Princa z Gufu. Ten takúto intergalaktickú potupu neuniesol a zničil všetky základne na Mesiaci, vlastne aj s mesiacom samotným. Netreba hovoriť, že obyvateľov Zeme táto skutočnosť značne rozladila; vlci nemajú na čo vyť, zaľúbenci sa nemajú na čo dívať a čo je najhoršie, aj počas splnu je na zemi čiernočierna tma. Nehovoriac o tom, že bez Mesiaca sa všetky kalendárne mesiace premenovali na nemesiace, pracujúci prestali dostávať mesačnú výplatu a námesační ľudia sa museli vyzdravieť. Tento hrozný čin sa jednoducho nemohol nechať bez odozvy, takže ľudstvo vystavalo obrovskú vesmírnu flotilu, naplnilo ju zbraňami hromadného ničenia a vyslalo k nemilým známym, aby im zrazili hrebienok.
Hlavný hangár bol celkom zaplnený. Pred nastúpené vojsko ráznym, no pomalým krokom nastúpil Kapitán. Zastal si na nízkom mostíku aby ho dobre videli aj tí nastúpení celkom vzadu, významne si odkašľal a zvučným hlasom začal reč. Vojaci ho pozorne počúvali, vzpriamení v pozore bez pohnutia stáli všetci ako stĺpy. Teda takmer všetci. Dvaja vyšší veliaci dôstojníci stojaci v zadnej časti nastúpenej armády zamračene prešľapovali na mieste a čosi si šomrali. n "Ja to už nevydržím, prečo kecá stále toto isté?" n "Nechaj ho tak, Igorov. Dobre vie, že táto misia je samovražedná. Xofiánov je kvabazilión krát viac ako nás a majú svoje super-mega nabúchané laserové zbrane, ktorými hocičo za okamih zmenia na prach, rovnako ako v Star Treku. Nemáme proti nim najmenšiu šancu." n "Ešte aj ty začínaj," odvrkol prvý vyšší veliaci dôstojník a zodvihol ruku nad hlavu: n "Musím na záchod!" n "Čože?" prerušil Kapitán svoju reč.
"Na záchod, musím," zopakoval dôstojník Igorov a nervózne prešľapol z nohy na nohu. n "Dobrý vojak musí vydržať aj takéto neľudské podmienky!" rozhodol Kapitán a bez mihnutia oka sa vrátil k svojej reči.
Druhý vyšší veliaci dôstojník si napravil okrúhle okuliare, vyrovnal si zaprášenú uniformu a iba kútikom oka pozrel na svojho kolegu, hovoriac: n "Ja som ti to vravel, nemal si piť tú kolu. Teraz, keď si mu skočil do reči, bude rečniť ešte dlhšie, uvidíš."
Nastal čas. Každý vojak sedel vo výsadkovom module na svojom mieste so zbraňou prehodenou cez plece. Iba dôstojník Igorov nastúpil do modulu s maličkou pištoľou. n "To čo máte za zbraň, dôstojník?" spýtal sa ho Kapitán, len čo sa tiež usadil. "Idete snáď strieľať mravce?"n "Som nenašiel moju pušku doma," so sklopeným zrakom odvetil dôstojník, napravujúc si ošúchanú uniformu a snažiac sa rukou zakryť záplatu na lakti. n "Dobre teda, budete sa držať pri mne," navrhol Kapitán. Na chvíľu sa odmlčal, a potom pozrel do diaľky: n "Dnes je deň, kedy sa navždy zapíšeme do dejín. Všetci sa o nás budú učiť v dejepise, aj škôlkári, aj žiaci z piatej B. Každý si zapamätá túto veľkolepú bitku a budú sa o nej skladať balady!" n "Počkať, balady?" spýtal sa dôstojník s okuliarmi. "Nie sme predsa v stredoveku..." n "To je jedno, bude sa o nás slávne spievať!" trval na svojom Kapitán. Na chvíľu sa odmlčal a potom zavelil: n "Pripravte sa, štartujeme!"
Výsadok bol krutý. Potom, čo prepravné moduly započali masívnu inváziu na planétu Gufu, Xofiáni všetkých prekvapili ? o útoku vedeli napred a na ofenzívu sa pripravili. Desiatky modulov zostrelili ešte prv, než stihli vstúpiť do atmosféry a tie, ktoré aj dopadli na povrch, boli v okamihu zdevastované pozemnými jednotkami. Na povrch sa v poriadku dostal iba zlomok modulov, medzi nimi aj ten, kde sedel Kapitán spolu s dvoma vyššími veliacimi dôstojníkmi. Pristáli v na prvý pohľad neobývanej pustine. Až po chvíli zistili, že sa nachádzajú na starom vrakovisku, kde skončili vesmírne lode a moduly všetkých tých, ktorí sa pokúsili zákerných Xofiánov poraziť. Musia využiť túto príležitosť, infiltrovať sa do vnútrozemia a napadnúť nepriateľov od chrbta, to je ich jediná šanca. Takto to navrhol Kapitán a jeho oddiel ho poslušne nasledoval. n Na module sa dvere s rachotom otvorili a dvaja prieskumníci vyšli na povrch preskúmať okolie. Zatiaľ, čo sa Kapitán márne pokúšal zakryť z nervozity obhrýzané nechty, Dôstojník Igorov sa naklonil k Druhému dôstojníkovi s okuliarmi: n "Počuj, môžem si pozrieť tvoju pušku?"
Druhý dôstojník sa najprv neveriacky pozrel na kolegu, no napokon ju sňal z pleca: n "Tu máš. Ale dávaj pozor, nie že ti spadne. Dostal som ju ako darček." n Dôstojník Igorov opatrne prebral kolegovu zbraň a s neskrývaným obdivom si ju premeral. n "Krásna. Snáď aj ja budem mať niekedy takú."n "Dostal som ju za dobré výsledky," poznamenal okuliarnatý dôstojník a nespokojne sa poškrabal po hlave. "Počuj, keby si mi ju už vrátil... možno sa každú chvíľu ozvú z prieskumnej jednotky, a potom budeme musieť ísť."
Dôstojník Igorov zbraň so smutným pohľadom vrátil. Akurát včas ? Kapitán k nim prišiel s rozkazom vyraziť vpred. Ostatok jednotky v module vstal, pripravil zbrane a spoločne vyrazili. n Planéta bola veľmi podobná zemi, akurát viac vyprahnutá. Možno boli na vine aj tie nedozierne množstvá hrdzavých vrakov bývalých lodí rozhádzaných všade naokolo, možno to bolo tým, že sa všetkým cnelo za domovom. Akoby sa už žiaden nemal vrátiť. Zomknutí v rade obišli zopár trosiek, pozorne sledujúc okolie, no kde nič, tu nič. Nie je dôležité, či sa bojovníci v zadnom rade špárali v nose alebo nie, odrazu sa od chrbta ozvala strašná rana; hrozivý výbuch otriasol celou jednotkou a behom okamihu vniesol na ? teraz už ? bojisko chaos. Doteraz pokojné vrakovisko sa rozozvučalo rachotom desiatok zbraní a výkrikov. Boli celkom obkľúčení. Zákerní Xofiáni sa pripravili naozaj dobre a celú dobu iba vyčkávali, kým Kapitán a jeho muži sa ako také deti nechajú voviesť priamo do ich pasce. n Odvšadiaľ sa ozýval ohlušujúci rachot laserových pušiek a explodujúcich granátov. Kapitánovi sa podarilo zneškodniť dostatok nepriateľov, aby sa spolu so širokým dôstojníkom v okuliaroch presunuli za provizórny obranný val. Keď sa však trocha rozhliadli, zistili, že im chýba dôstojník Igorov. n "IGOROV!" zvolal Kapitán, no kvôli bojovej vrave jeho inokedy mocný a prenikavý hlas neznel silnejšie ako piskot myši. ?IGOROV!? zvolal naliehavejšie. Stále nič. n "Možno padol," usúdil dôstojník v okuliaroch a potiahol nosom. n "Nezmysel!" oponoval Kapitán, "Igorov je mocný muž. Najlepší."n "Héj," ozval sa dôstojník v okuliaroch a prvotný smútok mu na tvári vystriedal ľahko urazený výraz.
"Aj ty si najlepší. Obidvaja ste moji najsamlepší muži," opravil sa Kapitán a hneď pokračoval: "Je čas na pravých hrdinov. Smetkin, kryte ma, idem nájsť Igorova!" n Dôstojník Smetkin vykukol spoza kopy harabúrd, za ktorými sa doteraz ukrývali a dlhšou paľbou rozohnal už takmer všadeprítomných Xofiánov. Kapitán sa v tej chvíli vyrútil z úkrytu, prebehol pozdĺž vyvalenej vesmírnej rakety a v momente, keď dôstojník ustal v streľbe, prebehol naprieč bojiskom a hodil sa do pieskového násypu. V poslednej chvíli schoval hlavu pod nízky múrik, Xofiáni opätovali paľbu, čo si vyžiadalo zopár posledných výkrikov z Kapitánovych radov. On sám schytal jeden nepekný zásah do ramena. n "Ďalšia jazva, ďalšia pamiatka," pomyslel si a rozhliadol sa okolo.
Hneď neďaleko našiel toho koho hľadal. n "Dôstojník Igorov!" zvolal Kapitán a teraz ho už prvý dôstojník počul. n "Tu som!" zvolal Igorov, len čo sa obzrel, kto ho volá. n "Tu máte moju zbraň, ja som ranený," povedal Kapitán a posunul po zemi svoju novú útočnú pušku dôstojníkovi. Tomu oči len tak preblysli. Už-už sa naťahoval pre ňu, už držal popruh, pritlačil si pušku k hrudi, no vo chvíli, keď sa postavil, aby kryl raneného Kapitána, ho ktosi zozadu schmatol za rameno a...
"Michail Igorov, zase si sa váľal po zemi!"n "Ale mamá..."n "Žiadne ale, zase to budem musieť oprať! Pozri sa, tráva, vieš ako ťažko to ide dole?!" n "Jój..."n "Vráť kamarátovi pušku a už aj domov!" zavelila vysoká osoba a vrátila sa k lavičke. Michail smutne podišiel ku Kapitánovi, vrátil mu jeho pušku aj so šípkami a otočil sa, že ide domov. Keď si narýchlo vyklepával piesok z topánok, ostatní chlapci sa naňho len smutne pozerali, no okrem "tak ahoj" nepovedal nik ani slovo. Iba Kapitán k nemu podišiel a pošepkal mu: n "Neboj, nabudúce ich dostaneme. A požičiam ti aj moju pušku."n