Zabite ma niekto. Seriózne, úplne vážne, pretože ma asi porazí. Je to jedna odveká ľudská záhada, prečo sa človek napriek tomu, že na druhý deň vstáva o pol piatej, ešte večer nadrbe v krčme. Aspoň, že bola príležitosť - Buddy, najlepší kamarát od strednej, sa bude ženiť. Je to tak, došlo už aj na mojich známych a človek sa potom vo chvíli, keď ho práve nikto neťahá vypiť, zamyslí, kam smeruje on. A ja smerujem... za roh. n Firemný pickup vyhodil smerovku a symbolicky odbočil k obrubníku, ktorý pod nánosmi čerstvého snehu pripomínal skôr mantinel. Vyskočil z neho nevysoký chlapík, potiahol malým nosom až sa mu samým mrazom zlepil, pritiahol si tuhšie čiernu čiapku na uši a z nákladného priestoru vybral balík novín. Horko-ťažko preskočil nános snehu, podbehol k stánku a len čo obdržal preberací podpis, už opäť sedel za volantom, vyhodil smerovku a symbolicky sa vrátil na cestu. Slnko ešte nevyšlo, ulice blikali umelým svetlom, obloha bola čistá ako moja hlava. Narozdiel od nej sa i rozjasnievala, och, čo by som len dal za šálku kávy. A zo štyri tabletky na hlavu. A potom nech ma berie záchranka, aspoň na chvíľu by som mal pokoj, nemusel vstávať v čase, keď IT blázni chodia spať a počas toho, ako by som si posrkával nejakú pochutinu cez infúziu, prečítal by som si noviny. Jedny mi ležia na sedadle spolujazdca a PALCOVÝMI TITULKAMI ma oboznamujú, že kohosi usvedčili z nejakého podvodu. Od rána som si ten nadpis prečítal už asi stokrát, a zakaždým ma pochytila nesmierna chuť si len tak odprsknúť, máchnuť rukou. Lenže prskať nebudem, mám popraskané pery a ruky primrznuté k volantu sú rady, keď vystrčia aspoň prostredník, aby vyhodili smerovku. Blbá rachotina, zanadávam si, človeka vyženú do neľudského mrazu - podľa novín najtuhšieho túto zimu - na kraksni, ktorá už len tým, že drží pohromade, porušuje najzákladnejšie fyzikálne zákony. Och, zabite ma niekto. n Ďalšia zastávka, tlstý chlapík s okuliarmi na špičke nosa pohŕdavo preberá zviazaný balík novín a ešte na chrbte cítim, ako po mne hádže povýšenecké pohľady, keď zbadá, že zasadám do pojazdnej mrazničky a on si vyvalí nohy v teplej búdke, zamieša si presladenú kávu z automatu a začíta sa do zbytočného plátku. Blbec, pomyslím si, radím rýchlosť a potom, čo prevodovka zaškrípe, znova sa pohýnam. Toľké som mal plány! Školu som dokončil priemerne, ale bol som so sebou spokojný. S kamarátom Buddym sme snívali, že si otvoríme malú kaviareň. Práve tuná, na Obchodnej. Sesternica tu mala nejaký butik, rozhodla sa však prenechať priestory, pretože sa odsťahovala kdesi na sever k jazerám. Nechcem si ani predstaviť, aká kosa musí byť tam. S Buddym by sme ten butik odkúpili, vnútri všetko zrovnali so zemou, k oknám pristavili stojany s výhľadom na ulicu, na tehlové steny nahádzali nejaké čiernobiele sugestívne fotografie, všade rozosiali okrúhle drevené stolíky so stoličkami z mäkkého dreva, a potom sa opreli o tie stojančeky, popíjali kávu, pozerali sa na unáhlených ľudí ako figuríny vo vitríne a spokojnými úsmevmi ich pozývali dnu. A takto by si dvojka Stan a Buddy spokojne nažívali, ľudia by sa pristavovali a chodili do nášho Buddystánu, pili čaj, pili kávu, vyznávali si lásku a čítali noviny. Teraz sa však kamarát bude ženiť, peniaze bude treba niekde inde a ja sám s mojím perspektívnym povolaním našetrím na priestory na jednej z najrušnejších ulíc Denveru možno o milión rokov. n Auto zastavilo pred prechodom. Starší pán v baranici ťažkým krokom prešiel naprieč cestou, v ruke zvieral ešte prázdnu nákupnú tašku. Tí ľudia fakt nevedia, kedy spať, prehodím a pozriem sa do spätného zrkadla. Na zadok môjho pickupu sa celkom tesne natlačila monštruózna dodávka s prednou maskou označenou nápisom Den-Milk. Aj cez ľahko zahmlené okno môžem vidieť zaspatého šoféra, ktorý sa na poslednú chvíľu prebudil z mikrospánku. Keby sa mi v tele nepremiešavali všetky vnútornosti, aj by som mu okázalo zatrúbil. Teraz som rád, keď môžem pritlačiť nohu na plyn, aspoň nejaký pohyb, aj keď nezahreje. n Obloha začína belieť a ja sa klepem od zimy. Svojím spôsobom som rád, ako chlap nemám schopnosť uvažovať nad viacerými vecami naraz, takže buď si uvedomujem, že mi je neskutočne zle, alebo sa trasiem. Aspoň nejaká výhoda byť mužom, hoci keď si spomeniem na stĺpček v novinách pojednávajúci o pomaly sa sťahujúcich našich z Iraku, smiech ma razom obchádza. Chlapci naši, behajú tam vo vojenskom, v ťažkých bagančoch, so samopalmi na krku, poskakujúci hore-dolu, ako sa ich vedúcim zamanie. Ech, ale dobre, že sme tam šli, už im bolo treba seknúť po krku. Taký výstražný prst nikdy neuškodí. A keď tak premýšľam, mne by fakt neuškodila tá káva - stáčam preto volant mimo obvyklú trasu a odbočujem mimo hlavnú cestu k jednému stánku, ktorý je obyčajne na rade o čosi neskôr. Hold, potrebujem vzpruhu a potrebujem ju okamžite, lebo umriem. n Stánoček v uličke blízko autobusovej zastávky stojacej pred starým hotelom bol už dávno otvorený. Pani Wiedzerská, dcéra dávnych imigrantov z Európy, ma vítala, ani som nepoložil nohu na zľadovatelú cestu. n Dobrý deň, Stanko, čo dnes tak skoro? spýtala sa veselo, keď som prehodil balík novín cez široký pult. Dáme kávu? Dáky si bledý, čože sa ti stalo? n Dvojitú poprosím, prehodil som hrubo akoby som si odkašľal, neúspešne sa pokúšajúc zamaskovať roztrieskanosť v hlase. n Razia z teba cigarety. Mohol že si sa i preobliecť, keď už si bol na záťah, Stanko. n Teta Wiedzerská, vy ste poklad, vďačne som prevzal dymiaci plastový pohár, ignorujúc výčitky vysmiatej ženy. Na rozčerenej čiernej hladine sa mi odrážalo svetlo lampy a hoci už strácalo na intenzite, musel som prižmúriť oči. n Ako sa má tá tvoja Kate? spýtala sa pani, len čo založila jedny noviny do stojana a zvyšok balíka zhodila pod pult. n Katie sa má dobre. Pripravuje sa na predposledné skúšky. n To z nej bude učiteľka, všakže?
Prikývol som a priblížil kávu k ústam Už len omamná vôňa supersilnej čiernej kávy mi roztopila zcencúľovatelý nos a keď som sa vyštípanými perami dotkol steny mäkkého plastového pohára, svet pre mňa an chvíľu prestal existovať. Dokonalosť tekutého životabudiča mi v okamihu popálila jazyk a ten, brniac a bez citu už iba nezúčastnene prevaľoval tmavú tekutinu v ústach, kým bola pripravená vstúpiť ďalej. A keď vstúpila, od oblasti pažeráka po žalúdok všetko, čo prijalo jej teplo, začalo sa prinavracať na svoje obvyklé miesto... a ja som sa konečne začal prebúdzať. n Pi pomaly, Stanko, popáliš si jazyk, povedala mi teta Wiedzerská. Koľko že ste s tou Kate spolu? n A-i -eviem, odvetil som otvorenými ústami, v snahe nabrať čo najviac mrazivého vzduchu. My a-i po-iadne spo-u -ie sme. n Tak to je zlé, zamračila sa teta, také slušné dievča, ako stvorené pre teba, Stanko. n A-e p-osím vás, sme -en kama-áti, dob-í známi, ohradil som sa a chcel ešte čosi pridať, lenže teta si tuhšie utiahla huňatý šál okolo krku a prehodila: Tak prečo o nej rozprávaš zakaždým, keď sa tu zastavíš? Dobrý deň, pozdravila odrazu chudučkej žene v čiapke s brmbolcom, ktorá sa z čista-jasna zjavila pri stánku a dožadovala pozornosti. Ja som tete zamával, ešte si odchlipol a cestou k autu zahodil prázdny pohárik do koša. n Auto sa pohlo a trošku som ho prehnal prázdnou ulicou. Keby som teraz bol za mestom, niekde mimo blikajúcich lámp, dozaista už by bolo vidieť, ako na východnom horizonte miznú prvé hviezdy. Aj Katie, moja hviezda, nejako hasne. Napadlo mi to, keď som v rohu novín zahliadol krátky článoček o rozchode akejsi celebrity. Medzi nami je iba vzduch už tak dlho, až mám pocit, že sa z neho aj vplyvom tejto treskúcej zimy stala nepreniknuteľná stena, cez ktorú okrem slova o počasí, škole a novinkách vo svete neprejde nič iné. Pritom kedysi som chcel povedať i viac, len raz nebola príležitosť, raz nebolo to správne miesto a keď už bolo aj kedy, aj kde, tak som tam nebol ja. Hold, nie som muž činu a nikdy som nebol, asi aj preto som skončil za volantom s balíkmi novín a v repetitívnom kolotoči ich každé ráno rozvážam naprieč mestom, aby som poobede zozbieral nepredané kusy. A na druhý deň začal odznova. Zakaždm rovnaká trasa, zakaždým rovnakí ľudia. Akurát raz je teplo, raz zima, raz mi zle nie je, raz mi je desne, napríklad tak ako mi bolo pred hodinou. Už je to lepšie, dokonca mám pocit, že znova vidím farebne, len keby mi nezačalo hučať v uchu. Skutočne, mohlo by to prestať, avšak ten hluk iba stupňuje a už je skutočne neprehliadnuteľný, ba až otravný. Otočím hlavu a pozriem sa na cestu, pre istotu, veď som na križovatke, zľava voľno, sprava osobák, držím rýchlosť, stále rovno, hluk sa stupňuje, čerstvý sneh chrapčí pod kolesami, len dôjsť k ďalšiemu stánku a rozniesť noviny, čosi na mňa sprava bliklo, znova sa otočím a už nič nevidím, len ten sneh akosi škrípe pod zablokovanými kolesami a odrazu rana. n Seklo ma v krku, tak zvláštne, plechovo, rinčavo. Nie, to sa pokrčili plechy, rozbilo sklo. Aj ruku som si udrel, ale pri pohľade na ňu zisťujem, že je celá, v pôvodnom tvare, ešte v záruke. Skúsim teda otvoriť dvere - idú - vystupujem a prebehnem križovatku pohľadom. Z okien sa vykláňajú rozospatí ľudia a s údivom pozerajú na desiatky črepín, pokrčené plechy, rozflákaný nos osobáku a rozmlátený zadok môjho pickupu. Z druhého auta vystupuje šokovaný vodič, ešte s otlačeným nosom od airbagu a zajakavo, rýchlo, nesústredene sa ma pýta, či som v poriadku. Prekvapene zamietavo prikyvujem, pripadá mi to trocha nemiestne pýtať sa ma teraz, či som v poriadku. Ste ranený? pýta sa ma vodič a rýchlym krokom podchádza ku mne. n Nie, nie som v poriadku, odpovedám, teda fyzicky mi nič nie je. Starší pán v klobúku a čiernom kabáte sa ma snaží nejako vrátiť z mrákot na zem a natlačiť späť do sedadla auta so slovami, že sa musím upokojiť, pričom sám vyzerá na odpadnutie. Ale ja si tam sadnúť nechcem, načo aj, s tou rachotinou som definitívne dojazdil. Na duši mi spočinul akýsi dlho hľadaný pokoj. Prvý krok bol urobený. Auto rozbité, nebudem viac noviny roznášať. Muž vyberá z vrecka mobil a vytáča záchranku, nevšímajú