Hlavne s mierou
Uf, na koniec roka sa mi toho nakopilo odrazu celkom dosť. Škola síce ostala bokom, no ostatných "povinností" a "úloh" je odrazu celkom hojne, až miestami rozmýšľam, čo urobiť skôr. Prihláška na FTF leží pod stolom a čaká na poviedky, kniha leží na disku a čaká na čas. A ja ležím v posteli a čakám na december.
December sám o sebe je pre mňa v mnohých aspektoch významný. Presne o štyri dni (nedeľa, 28.11.2010) naplním sľub a zverejním aj poslednú kapitolu z prvého dielu Tyrelinskej legendy. Tým všetkým zopár priaznivcom, tichým čitateľom a fanúšikom úprimne ďakujem, že vydržali až do konca a dúfam, že až raz začnem zverejňovať kapitoly z druhého dielu, spomenú si na príbeh a usúdia, že jednotka bola celkom prča, tak snáď dvojka bude ešte lepšia. Už teraz síce viem, že do roka a do dňa druhý diel nenapíšem (nebyť predprijímačkovských povinností, možno by som aj stihol), no mám už dostatok materiálu, ktorý môžem upravovať až do zbesnenia. Je to fáza úprav, ktorú nenávidím, ale aj milujem. Ako kedysi povedal môj dobrý kamoš: "Je úžasné, keď čítam po sebe to, čo som kedysi napísal. Všetko je napísané presne tak, ako by som to dal na papier ja sám. Chcel by som sa s takým človekom stretnúť."
Škola? Zase?
Aj mamine Mňa nikto nepočúva! sa opäť raz ukázalo ako smerodajné a roky hustenia do hlavy myšlienky, aby som skúsil inú školu, sa jej konečne vyplatili. Keď všetko pôjde ako má, koncom januára sa odmiestnim do Bratislavy, aby som sa účastnil prijímačiek na naozaj frekventované štúdium - dramaturgia/scenáristika na FTF. Mohol by som napísať, že ak budem mať šťastie, tak ma vyberú a o pár rokov vás budem psychicky ničiť ďalšími šialenými zvratmi v deväťstej epizóde Ružovej záhrady; to ale nenapíšem. Skôr napíšem, že vyskúšam, či som dobrý aspoň v písaní, či som dostatočne kreatívny, aby som sa mohol stať súčasťou mediálneho podsvetia. Byť tým, ktorého nevidno, ale každý vidí to, čo spáchal.
Príprava na tieto veselé dva dni (prijímačiek) mi nateraz zaberá väčšinu voľného času. Ono jeden by ani nepovedal, že pospomínať si na literatúru strednej školy nie je po štyroch rokoch vôbec sranda. Jedinou výhodou, ktorú mám, sú asi prežité 4 roky naviac oproti väčšine ostatných uchádzačov. Snáď mi okrem opíc a otlačeného zadku z prednáškových miestností priniesli aj niečo, čo zúžitkujem, čím tromfnem aspoň toľkých, aby som sa ocitol nad čiarou.
Toľko zápis na november. O chvíľu tu príde december a s ním aj pozmenená časť tohto blogu, ktorá sa z doterajšieho názvu kniha zmení na tvorba a budete tam môcť nájsť postupne niektoré diela a dielka, ktoré som zatiaľ napísal a nemusím sa za ne hanbiť. Zatiaľ.