autor: Simona Švigárová
Ženské romány ma neprestanú udivovať. Hrdinky odvážne, hrdinky vznešené, hrdinky samostatné, priam stelesnené vzory hodné obdivu. V ženskom románe som ešte nenatrafil na hlavnú postavu, ktorá by nebola krásna a múdra. A keď už sa predsa len pritrafilo, tak aspoň bola charizmatická tak mocne, až sa chlapské nohy otriasali ako suchej trávy steblá. Hold, niekto číta motivačnú literatúru, iný sníva viac... prozaickejšie.
Hlavná hrdinka románu Tam v diaľke, kde je loď, je sloboda nevybočuje z vyššie spomenutých archetypov. Mladá charizmatická baba, ktorej zabijú tatka, sa po dvoch rokoch jedného dňa rozhodne, že nájde jeho vraha. Z čista-jasna. Tak nestrácajme čas a hurá na to, ono sa nám už niekto pripletie do cesty...
Spisovateľský um autorky Simonky jej rovnako ucelený, ako myšlienkové pochody Florence (ináč, veľmi dobre zvolené meno, síce mi pripomína skôr mesto, ale do časového zasadenia deja pasuje rozhodne viac ako taký Harry, ehm...). Tá koná neuvážene, slepo a s odhodlaním dievčaťa, ktoré o živote nevie nič. To je trochu v kontraste s povolaním, ktorému sa posledné dva roky venovala. Staré známe "Ulica ťa naučí," sa hrdinke do uší nedostalo, pretože aj po tom všetkom, čo si dozaista musela preskákať a preležať, na mňa pôsobila jedným slovom neuveriteľne. Keď už pre nič iné, zdá sa mi nanajvýš nepravdepodobné, aby sa všade, kde vstúpi, titulovala povolaním "prostitútka" - možno som mimo, ale aspoň v mojom puritánskom ponímaní je to povolanie, o ktorom sa nikdy veľmi nevravelo. Bolo to v tej dobe jednoduché, populárne a výnosné povolanie, ale stále mám pocit, že sa o ňom ľudia nebavili ako o takom mäsiarovi a krajčírke. "Poznáš Gerdu z južného konca? Hej, tú s tými kozami. Tak tá minule ležala sa takým smradľavým..."
Nemalý podiel na neuveriteľnosti má aj podávanie samotného príbehu autorkou. To je oproti iným dielam na ešte dobrej úrovni, avšak nebudem sám ak poviem, že drobnosti (ktoré tak často tvoria celok, potvory jedny) narúšajú inak dobrý dojem z diela. Autorka sa nevyhla logickým lapsusom (mladá a podľa všetkého atraktívna žena nie je schopná za dva roky nadobudnúť ani len peniaze na prenájom izby v hostinci, zatiaľ čo jej staršia a v súčasnosti už nie taká atraktívna mentorka si spokojne sama žije v poschodovom dome) a používa stále rovnakú skladbu dialógov; priama reč-doplnková veta. Minimálne v mojich očiach to po čase vyzerá únavne.
Chýb, ktoré nechcem skritizovať, ale poukázať na ne, aby sa im Simonka do budúcna vyhla, je viacero. Začal by som hneď z voleja: n*"Dobre. Tak dobrú noc," povedal a vošiel do domu.
Pokračovala som ďalej a došla som až k nášmu domu. Tešila som sa domov
nalebo
"V izbe bolo tma, blikotala iba jedna sviečka. A ten neznámy bol až posledný a nachádzal sa v tme.
"Davy, nebuď taký hrubý," upozornil ho posmešne Jack.
Dvere zatresli, skoro zhasla sviečka.*
Koho vyrušil trikrát spomenutý dom/domov a dvakrát napísaná sviečka na konci vety, ruku hore. Skutočne, pri písaní je dôležité dbať na variabilitu viet, človek potom nemá pocit, že číta strojený text, ale plynulé dobrodružstvo, ktorého tok nenarúšajú opakujúce sa formuly. Dôležité je aj dbať na prirodzenú inteligenciu čitateľa a nevysvetľovať každú zjavnú skutočnosť, ako v prípade: n*...opýtal sa lord Barkon.
Volal sa totiž tak isto ako jeho synovec. Richardov otec a on boli bratia.*
To by sa ešte z mladého pera dalo uniesť. O čo však viac zabolí, keď si človek prečíta úryvok z najakčnejšej scény prológu: n"Rozlúč sa so životom, kapitán Alvaréz," povedal a šiel ho zabiť.
a scénky z temnice:
*"Zato ty nebudeš mať šťastný koniec. Počul som toho vojaka," a prešiel si prstom po krku.
"Čo už. Ako sa voláš?"*
K tomuto iba pár slov. Dynamika príbehu je veľmi krehká vec a obzvlášť v takýchto románoch, ktoré viac ako na neustálom napätí a ohrození stoja na atmosfére. Nesprávne podaná napätá scéna dokáže pokaziť dojem na veľmi, veľmi dlhú dobu. Keď sa idú postavy kántriť, nikto sa proste nejde len tak zabiť, smrť je predsa niečo fatálne, konečné a v ženských románoch najmä TRAGICKÉ! Z prečítaného som však mal pocit, akoby sa postavy skôr naťahovali... "Teraz zabijem ja teba, a potom ty mňa..."
Aby som komentár zakončil kladne - Simonka ma rozhodne potenciál. Nato, že je - ako sama píše - pubertiačka, pustila sa do naozaj ťažkého boja. Písať román je beh na dlhú trať, minimálne čo sa dodatočných úprav týka. Z prečítaného súdim, že príbeh má autorka vymyslený pekne dopredu, minimálne má načrtnutú osnovu, kto kedy príde, kde sa kto potkne a koho kedy premkne Pocit. Príbeh je teda pútavý, najmä pre ženskú čitateľskú obec, hoci mňa osobne rušila očividná nevypísanosť a prílišná nadväznosť nastávajúcich udalostí. Vždy niekto príde v pravý čas, niekomu podloží čepeľ pod krk, niekto umrie, niekto sa stratí - na očividnú linearitu si treba dávať pozor a nebáť sa rozpísať nejakú "zbytočnosť" - zariadenie interiéru, atmosféru mesta, posvietiť si na výzor postáv. Drobnosti tvoria celok, opakujte si. Drobnosti tvoria celok.
Vždy je však lepšie byť nevypísaný, ako... ako to napísať... netvor? :) keď človek nevie písať, môže sa to naučiť. Keď ale nevie tvoriť príbeh od základu, je škoda každej stratenej minúty strávenej nad papierom či klávesnicou. To však nie je Simonkin prípad.
Celé dielo nájdete na: http://www.mamtalent.sk/tam-v-dialke-kde-je-lod-je-sloboda-.phtml?program=1&ma__0__id_b=4900