autor: Monika Ersek
Trháku Twillight sa podarilo viac vecí: zahltiť svet upírmi a načisto im pošramotiť povesť strach vzbudzujúcich nemŕtvych kreatúr, z ktorých ešte nedávno sálala hrôza a mŕtvolný chlad. Vôbec, rovnako ako pri zombie problematike, aj v prípade upírov autori (čohokoľvek) častokrát nemyslia na uveriteľné a pritom ľahko pochopiteľné pozadie celého sveta krv cicajúcich a krásne ženy zvádzajúcich bielych paskúd. A potom sa čudujeme, že tu máme upírov, ktorí chodia v habitoch, premávajú sa ulicami za bieleho dňa, z cesnaku sa im nevyhadzujú aj vyhadzujú vyrážky a všetci do jedného žijú až do svojej šťastnej smrti.
Monikin asi-román - ostatne ako každý nový - mal šancu podať svet upírov nejako ináč, novo, avšak ani v tomto prípade sa autorka nevyhla zástupu klišé ako remeň.
Ani sa nepozastavím pri časti, že hlavná hrdinka stratila pamäť. Fajn, aj po dvesto rokoch drám a komédií sa dá stále prísť s inovatívnym podaním problému amnézie hrdinu, no v diele Prebudenie ide stále o taký ten klasický výpadok pamäte, ktorý hrdinu naoko síce trápi, ale po prečítaní prológu a prvej (zatiaľ jedinej) kapitoly mi vychádza, že sa so svojím statusom mŕtvoly vyrovnáva pomerne ľahko. Vzbudzuje to vo mne problémy EMO generácie, ktorá plače a bedáka, ako jej tu je zle a nik ich nemá rád, ale v konečnom dôsledku to takto majú radi.
Po tejto krátkej chvíli myšlienkových úvah mi napadlo, či problém nebude tkvieť niekde inde. Výsledok na seba nenechal dlho čakať a je opäť klasický - nedostatok skúseností. Monika vyzerá, že píše rada, napozerala si dostatok klasických filmov z populárnej tematiky a má dostatok odhodlania pozliepať najzaujímavejšie momenty z nich do jedného a čítavého celku. Bohužiaľ, práve kvôli nedostatočným skúsenostiam sa celé dielo javí ako hrubý náčrt s kopou chýb, ako gramatických, tak štylistických.
Už rovnaké vetné konštrukcie hneď v kratučkom prológu dávajú tušiť, že tu nebude všetko ružové (teda, teda, teda...), celkovo celý dej je podávaný dosť skratkovito. Hrdinka niečo urobí, hneď nato sa niečo stane, čitateľ sa nemá kedy odpútať, oddýchnuť. Nestihnem si ani len uvedomiť, že som dokmásal srnu a už ma ktosi ťahá niekde do domu uprostred lesa (alebo na okraji?). A rád by som videl ako niekto bez pohybu uprie pohľad do diaľky, keď sa ešte pred chvíľou díval kdesi do zeme.
ajväčším problémom je nakoniec zvolená forma ja-rozprávania, kde sa slabá zásoba vetných konštrukcií prejavuje asi najviac. Takmer každá obsahuje "som sa", "som" a iné deriváty, vďaka čomu vyzerá dielo - ako som povedal - tuctovo.
Nechcel som týmto komentárom odhodovoriť od písania, každý sme začínali a myslím, že aj tento krátky zoznam chýb, ktorých sa Monika dopúšťa, jej pomôže pracovať na sebe a ponúkať nám omnoho podarenejšie kúsky ako bol tento.
Celé dielo si môžte prečítať na stránke: http://www.mamtalent.sk/prebudenie.phtml?program=1&ma__0__id_b=316