Komentár k dielu Kroniky Hrdinské

Ak som niekedy v komentári označil niekoho dielo ako zlé, hlboko sa ospravedlňujem. Po prečítaní tohto diela už totiž viem, že aj majster tesár sa utne. A v mojom prípade sa uťal až po lakeť.

autor: Jonáš Jamarík

Tento komentár, prosím, neberte ako výsmech, ale ukážku toho, ako sa jeden a ten istý nápad dá pojať z - povedzme - rôznych kvalitatívnych uhlov...

"Poďte bližšie, nebojte sa," posmelil som váhajúcich, ktorí ešte postávali obďaleč a tvárili sa, že ich zaujíma dno svojich pohárov, "tam vzadu ma nebudete dobre počuť." A zatiaľ, čo sa miestnosť zaplnila vrzgotom stoličiek a šuchotom opitých krokov, nahol som sa k otrhanému chlapcovi: "Gusto, obíď ešte raz... ehm... poslucháčov."

"Kedysi nedávno, za čiernou zemou, žil raz jeden Rozprávač. Príbehy boli celý jeho život a odkedy ráno otvoril oči, dokiaľ ich nezavrel, vymýšľal najneuveriteľnejšie príbehy. Tu o princoch, tam o dvanásťhlavých drakoch, o statočnom kováčovi i uplakanej vdove. Ľudia v dedine ho poznali veľmi dobre, vlastne nebolo jediného človeka v šírom okolí, ktorý by nepoznal chýrneho Rozprávača. Lež nie pre jeho um, nie pre pútavosť príbehov jeho slávnym on bol. Rozprávač to bol vychýrený, avšak čoby šašo, klaun, čo nevie prostú riekanku povedať. Darmo vymýšľal zápletky, darmo sa dušoval, že príbehy pravdivé sú, nevedel ich podať ani tak, aby im uverili susedovie deti. A že tie uveria kadečomu.

I Rozprávač bol z toho veľmi smutný, nevedel, kde chyby robí, čo zlé tropí, že na smiech je ľuďom. Aj vybral sa raz do hory, ktorú všetci volali Mrtvá hora, bo veľa ľudí v nej umrelo. Tu drevorubača zabil padajúci strom, tam ženu vlci roztrhali, raz i celú rodinu cigánov našli mŕtvu ležať na čistinke, bez jediného zranenia, lež bez dychu života. Vravelo sa, že po nociach tam straší lesný duch, ktorý nenájde pokoja, kým tisíc ľudí nezmarí - tak jeho kliatba znela. Vravela sa však aj, že kto ducha rozosmeje, splní mu jedno želanie. Rozprávač vedel o tejto povesti a zo samého zúfalstva rozhodol sa, že sa s duchom stretne; ak ho rozosmeje, naučí sa príbehy rozprávať. Ak nie, škoda ho nebude."

Kútikom oka som pozrel na prísediacich. Dobrá polovica ľudí upierala svoj rozostrený pohľad na moju tvár, všetci napäto čakali, čo bude pokračovať. Vychutnal som si dramatickú pauzu a keď sa ozvalo prvé nedočkavé: "A čo bolo ďalej?" s ľahkým úsmevom som pokračoval:

"Vybral sa teda Rozprávač do hory. Blúdil v nej deň, dva, stretol i pocestných, no s nikým dlho nepobudol - všetci utekali z Mŕtvej hory kade ľahšie. Jednej noci sa Rozprávač usadil na čistinke, kde kedysi cigánov mŕtvych našli. ľahol si doprostred, založil ruky za hlavu a zadíval sa na černočernú oblohu v márnej nádeji, že aspoň padať hviezdu zočí. Keď sa už pomaly odoberal do ríše snov, zrazu, znenazdajky, zakvílilo čosi tesne mu nad hlavou. A kým vyskočil Rozprávač na rovné nohy, jednu stopu nad zemou sa pred ním vznášalo čudo hrozivejšie, než smrť. Zelený, ako sklo priehľadný a s mŕtvolne prázdnym pohľadom, bol ako bol pred ním samotným Lesný duch. Rozprávač nečakal na nič - porozprával mu, čo ho ťaží a duch, s neľudsky kamennou tvárou privolil na dohodu.

Začal teda Rozprávač rozprávať najlepšie príbehy, aké vedel. Spočiatku sa Duch iba s údivom pozeral, no po chvíľke sa začal rehotať ako nikdy. Ľudia vravia, že sa celá Mŕtva hora otriasala, akoby všetky stromy naraz z miesta pohnúť sa chceli a k moru odísť. Keď Rozprávač utíchol, duch sa ešte dlho-predlho uškŕňal a keď sa upokojil, schytil Rozprávača za plece a takto mu riekol:

"Ej, človeče, veruže ty nevieš príbehy rozprávať. Chýb robíš ako maku, zápletky sú nijaké. Postavy by ti neveril nik ani keby si sa mu krvou za ne podpísal, tobôž za ich činy. Nečudo, veď si mladý, neskúsený, zaiste nič nečítaš. Od starších by si sa učiť mal, by dáke skúsenosti, grify, šikovné ťahy nalepili sa na teba. Nik učený z neba nepadol, ani mu hviezda šťastie nepriniesla. A už vôbec nie ja, dáke strašidlo z lesa. Choď ty radšej domov a uč sa niečo iné, nie príbehy rozprávať."

Rozprávač začal namietať, že jeho iné nebaví, že príbehy sú života jeho korením. A že Ducha rozosmial, patrí mu teda právom odmena - jedno želanie splniť. No Duch sa iba zaškeril a úlisným hlasom riekol:

"Ech, ľudia tárajú, neplním ja želania. Keďže si ma ale rozosmial, dám ti dar. Druhú šancu na život, tak sa hneď pober a radšej utekaj odtiaľ, kým mám dobrú náladu."

A Rozprávač uvedomil si, že cení si života svojho viac, než myslel, aby ním mrhal s tým, čo neprináša osoh ani jemu, ani iným. Vrátil sa do dediny, kde sa ho ujal kováč a zakrátko stal sa najvychýrenejším a najzábavnejším kováčom v celom kraji..."

Polovica hostinca sa dala do búrlivého potlesku. Úctivo som sa uklonil, zavolal na hostinského, nech každému natočí ešte po jednom pive na môj účet a spolu s malým Gustom som odišiel von, do tmy. Treba sa vypariť čím skôr, pretože Gusto, nech je zlodej akokoľvek šikovný, rozum neobalamutí, a nebude trvať dlho, kým si ľudia v hostinci uvedomia, že sú ľahší o svoj celodenný zárobok... nuž, každý sa živíme tým, čo nám ide najlepšie...

Celé dielo si prečítate na http://www.mamtalent.sk/kroniky-hrdinske.phtml?program=1&ma__0__id_b=3782

Marek J. Kolcun
Hore