autor: Roman Kulich
V poriadku, možno som to úvodnou vetičkou prehnal, no vec sa má tak, že v literatúre je správne dávkovanie čohokoľvek potrebné viac, než kdekoľvek inde. A tak ako vo väčšine iných prípadov aj pri písaní sa dajú chyby včas opraviť. Tu ubrať, tam pridať, niečo celkom vynechať alebo nanovo vytvoriť.
Hovorím iba zbežne, pretože Romanova poviedka je v základe celkom podarená a prerozpráva príbeh starca, ktorý pred dávnymi rokmi stratil ženu aj psa v jazere, a to za nie celkom jasných okolností. Zápletka sa nám odvíja pozvoľna a je celkom jasná, takže pre bystrejších čitateľov nie je problém tipnúť si koniec už po troch štvrtinách prečítaného.
Postavy sú takmer archetypálne, v poradí Mary, Curtis a Nick. Zatiaľ čo Mary pôsobí celkom obyčajným a nezapamätateľným dojmom, Nick, napriek tomu, že v deji zohráva rovnakú úlohu ako mladá žena, pôsobí trocha prihlúplo, a akoby do počtu. Môže za to jeho prostorekosť a reakcie na meniacu sa situáciu, tak typické pre člena amerického futbalového tímu, akého poznáme zo zámorskej televíznej produkcie. A Curtis, ťažko sa vyrovnávajúci so stratou milovanej ženy a psa, zasa svojím konaním vôbec neprekvapil. Dosť o možnom konci napovedala prítomnosť pušky v jeho ruke, keď narazil na párik, takže pre vygradovanie atmosféry by som jej prítomnosť v starcovych rukách spomenul až keď by jej prítomnosť bola nevyhnutná.
Čo mi na postavách vadilo, bola ich nefyzickosť. Autor si dal námahu s vytvorením osobnostných profilov, no v celom diele sa nikto nedozvie, kto mal čo oblečené. Pardon, až na Maryin prívesok, ktorý sa jej zaleskol na zápästí. Ak sa dielo správne podá, nie je nutné popisovať každučký detail, no v tejto konkrétnej poviedke mi tento nepomer opisov celkom padol do oka. Dozvieme sa celkom dopodrobna ako vyzerá mesiac (v odraze jazera osamotený, hoci pár riadkov pred tým sa na hladine trblietala každá hviezda), aké nepríjemné sú kríky v okolí aj aká fauna žije v riečnej delte, no do čoho sú odeté postavy - to je čitateľovi skryté.
V budúcnosti by som odporúčal povenovať sa trocha štylistike a vyvarovať sa: n1. bohemizmov - v porovnaní s niektorými nie práve bežnými slovami (za ktorých použitie autora chválim) dosť narúšajú dojem z kvalít autora. n2. zbytočných uvádzacích viet pri dialógoch - niektoré dialógy mohli vyznieť omnoho dynamickejšie, keby ich kontinuitu nenarúšali zbytočné poznámky. Áno, opis toho, čo postavy robia počas rozhovoru, je dôležitý, mne osobne však vadili opakujúce sa prešperkované opisy prostredia. Prosté "a nevrlo odsekla" je skutočne občas lepšie. n3. je dobré si napísané prečítať po sebe v celku, odhalia sa tak rôzne chyby, ktoré vznikli prepisovaním nedomyslených alebo vylepšených viet (chyby typu: "starec vstala zo zeme a...").
Ešte taký detail; neviem, čo Romana k tomu viedlo, no nie je sám, ktorý píše každú vetu do nového riadka. Je to ďalšia vec, ktorá ma zbytočne rozrušovala - dielo sa na portáli dá naformátovať celkom prehľadne a plynulosť čítania sa môže a aj podpisuje pod celkový dojem.
Záverom, poviedka je napísaná precízne a len s niekoľkými chybami, ktoré však zrážajú celkový dojem o pár bodov. Príbeh starca, ktorému všetko, čo mu bolo drahé, vzalo jazero, je celkom chytľavý a napriek tomu, že ma zdĺhavé opisy odrádzali od čítania a spomaľovali celkový dej, prečítal ho až do konca, ktorý je síce predvídateľný, no napísaný dobre. Do budúcna radím trošičku popracovať na dynamike opisu. A vyvarovať sa vodným plochám ;)