autor: Michal Sventek
V skupine mám talent na facebooku si zopár ľudí dalo záväzok aspoň raz týždenne napísať komentár k nejakému novému či prehliadanému dielu. A medzi prvými všimnutými bol aj tento počin, ktorý sa však nestretol s veľkým uznaním. Ja, čoby zástanca slabších ako ja, som sa na to nemohol len tak prizerať a pokúsil som sa prinajmenšom zistiť, čo je pravdy na tom, že toto dielo nie je napísané dobre.
Dosť veľký vplyv na hodnotenie diel máva práve vek autora. Tento jediný údaj dokáže razantne otočiť názor hodnotiteľa a z literárneho braku nehodného ani odpadkového koša sa tak razom môže stať odrazový mostík do literárneho sveta. Je preto škoda, že autor svoj vek neuviedol, nemôžem zaujať jednoznačný postoj, a tak ponúknem iba stručne popísaný zoznam chýb a návrhov ako ich odstrániť, ktorý sa hodí asi každému začínajúcemu autorovi.
Začínajúcemu? Áno. Táto poviedka totiž štruktúrou patrí medzi veľmi prosté literárne počiny. Zápletka je prakticky nulová, prístup autora k čitateľovi nejasný, o budovaní napätia nemôže byť reč. S nadhľadom by sa dalo povedať, že sa nám pred očami pomaličky odvíja opis strednej školy očami žiaka školy základnej. Niet sa ani čomu čudovať, gramatickými chybami autor rozhodne nešetril. Viem, stane sa, že človek niečo nevie a sem-tam aj ruka ujde, no z prečítaného ma neopúšťa pocit, že tento počin autor s veľkou vervou nahodil do počítača a publikoval bez jedinej kontroly.
Vďaka žiadnej (alebo veľmi, veľmi zbežnej) kontrole autor prehliadol nelogickosti, ktorých sa dopustil. Námatkovo možno spomenúť riaditeľa, ktorý po obdržaní istého finančného obnosu býva obyčajne "v poriadku a fajn". Asi som natvrdlý, no pokiaľ je niečo fajn, myslím, že to je i v poriadku.
To všetko by bolo ešte v norme. Stane sa, že autor vymýšľa dielo za pochodu, odrazu sa zasekne v polovici vety a kým ho napadne ako má pokračovať, zabudne aj, ako veta začala, čím vznikajú často zaujímavé vetné konštrukcie. Čo však nemožno tolerovať naozaj nikomu, kto to s písaním myslí skutočne vážne, je štýl. Autor píše hovorovo. A tým nemyslím hovorovo ale HOVOROVO, vety a celé vetné konštrukcie sú písané, akoby sa k nám autor snažil prehovárať, zatiaľ čo stojí vedľa nás. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že je rozdiel, keď sa jeden zhovára vonku s priateľmi pri kofole, alebo "skóči s kámošmi na jedno pifčo do Bogča, 'by kus kecli a zabili nudu". Nepomáha tomu ani úzky spisovateľský slovník, čím vety často vyznievajú jedna ako druhá. Neustále opakovanie spojok (najmä "no"), častíc (Vlastne, vlastne, vlastne...) a interpunkčné znamienka namiesto slov ("+") iba podčiarkujú, že autor vo výsledku buď číta veľmi, veľmi málo, alebo je sám ešte iba študentom základnej školy.
Je mi to veľmi ľúto, no s poľutovaním musím povedať, že toto dielo spolu s priloženými komentármi môže poslúžiť jedine ako zoznam chýb, ktorým sa každý, kto to s písaním myslí aspoň trocha vážne, musí vyvarovať. Autorovi však prajem veľa elánu a najmä mu prajem, nech v tomto "pohľade" nachádza nie zdroj depresie ale motivácie a nápadov, ktoré mu pomôžu stať sa lepším.
Celé dielo si môžte prečítať na http://www.mamtalent.sk/postapocalyptica.phtml?program=1&ma__0__id_b=2634