Spomienky
"Si predstav, keby sme to mohli hrať viacerí!"
"To by bolo mega!"
"Ale čo, budeme sa prepájať káblom?"
"Nie, normálne vzduchom."
"Ty si blázon."
V časoch, keď sa mi na zadnú stranu sietnice vypaľovalo rozrastrované žltomodré logo, hovoril som si zhruba niečo podobné. Hoci som legendárnych pokémonov nikdy nehral na originálnom GameBoy-i, kúzlo pískajúcich potvor, ktoré sa mlátia do odpadnutia pre potešenie svojich pánov dostalo aj mňa. S bratom sme hrali obaja naraz na jednom počítači, každý cez vlastný emulátor, pohrúžení do hry neraz tak, že sme zabudli na svet okolo. Ale stálo to za to, pretože hoci je to hra vo svojom jadre pomerne akčná, je zároveň nesmierne strategická. Akú partiu pokémonov vyskladať, aké útoky im ponechať, čo za predmety im vložiť do rúk pred rozhodujúcim súbojom. Koľko poondiatych zubatov ešte treba poraziť, kým sa konečne dostanem z jaskyne. Všetko životne dôležité otázky, ktoré v každom hráčovi dokázali prebudiť manažéra zdrojov.
Zmŕtvychvstanie
Potom prišiel útlm, prvé smartfóny, prvé emulátory na smartfóny a nakrátko som si zážitky z detstva pripomenul. Stále mi však v hlave rezonovali myšlienky, čo keby sme tie kreslené obludy chytali viacerí. A mlátili sa medzi sebou. To by bolo. A potom tuším niekedy v roku 2015 firma Niantic Labs vyhlásila, že v spolupráci s Nintendom, Game Freak a Pokémon Company vytvoria online pokémon hru s využitím rozšírenej reality.
nerdgazm
Potom nasledovalo takmer ročné čakanie a hltanie všetkých noviniek. Niantic si dávali načas a opatrní boli dokonca aj s vypúšťaním akýchkoľvek in-game screenshotov, čo ma, logicky, viedlo k názoru, že nechcú nič unáhliť. Napokon, majú za chrbtom Nintendo, pre ktoré sú pokémoni jedným zo stavebných pilierov. Hneď potom Pokémon Company, ktorí robia... neviem čo. Ale predovšetkým majú za chrbtom armádu hráčov, ktorí s pokémonmi vyrastali 20 rokov. Ktorí mastili karty do zodratia. Ktorí - tak ako ja - fantazírovali, aké by bolo fasa, keby sa vedeli stretnúť niekde v hre a vyskúšať, či je ten Electabuzz skutočne silnejší ako Magmar. Ktorí od nástupu internetových fór dávali nahlas vedieť, že majú jasnú predstavu, ako by ideálna online pokémon hra mala vyzerať.
A potom prišiel jún 2016.
What the...?!
Hra po vydaní vyvolala senzáciu, takže netrvalo dlho a na nete sa objavilo kvantum aplikácií, ktoré sa viezli na úspechu svojho vzoru a infikované či čisté inštalačné súbory hry. Po chvíľke hľadania a váhania som neodolal a skúsil túto hru tiež.
Ahoj, tréner. Som profesor, Willow. Tu máš niekoľko gúľ, padaj von a šmar ich po každej stvore, čo na teba vyskočí z trávy.
"Počkať, akože len tak, zdravého pokémona trafím pokéloptou v nepresnej napodobenine Basketball Shoot a hotovo? To ho akože nemusím vôbec oslabiť, aby nekládol odpor? Načo mi je teda môj obľúbený Bulbasaur, ktorého som si vybral ako štartovacieho pokémona? Kde je upozornenie, že divočina je nebezpečná, a preto je treba sa spoľahnúť na svojho priateľa, pokémona? Že on ma ochráni? Oukej, možno neskôr môj zelený frajer zažiari.
Prd s makom.
Chytanie oblúd pokračuje v tejto nemeniacej sa minihre. Ak práve nechytám bojovné príšerky, roztáčam pokéstopy, ktoré majú akési povedomé obrázky. Počkať, nevidel som túto sochu v hre Ingress ? Videl. Lebo Niantic podľa všetkého použili 90% zdrojového kódu zo svojej predošlej hry. Ale stále si hovorím oukej, možno sa môj zelený frajer niekde zíde.
Ahá, telocvičňa!
Počkať, takže môj Bulbasaur, ktorý má nejaký smutný útok za 10 HP, ešte smutnejší špeciálny útok za 12 HP a celkovým CP (combat power) nejakých 25 bodov, sa má postaviť Jynx-ovi s hodnotením 524 CP? Tak to teda nie, ja svojho zeleného frajera nenechám takto neľudsky zmasakrovať. Som poctivý tréner, ktorý si k svojim pokémonom vytvára puto. Nie som žiaden rakeťák alebo Gary, aby som ich považoval za nástroj na dokazovanie svojej moci. Keď ale svojho Bulbasaura nemôžem trénovať v telocvični, ako ho zlepším? Jejda, cukríky!
Takže keď svoju kvetnatú žabu nadopujem sacharidmi, zosilnie.
Super. Keď ohliadnem od faktu, že tento odkaz mládeži je aspoň taký zlý ako ponechať porazeného divokého pokémona napospas osudu vo vysokej tráve, (hlavne, že môj pokémon súbojom nabral skúsenosti), poobhliadnem sa, kde získam ďalšie cukríky. V obchode nie sú. V Pokéstopoch takisto nie. Ahá, takže ich dostanem iba ak chytím ďalšieho Bulbasaura.
Vám musí šibať.
Takže jediný spôsob, ako vytrénovať môjho zeleného frajera je dopovať ho cukríkmi, ktoré získam, len ak nájdem iné kvetnaté žaby? Tomuto sa hovorí tréning? No dobre, takže svojho Bulbasaura nazvem ZelenyFrajer, aby som ho v zástupe ostatných pochytaných Bulbasaurov našiel a... a... a... kde sú ostatní Bulbasaurovia?
Hm, niekde sú zašití. Tak fajn, nikto nepovedal, že tréning je jednoduchý. Nech dobrodružstvo započne!
Po odohraní niekoľkých hodín sa mi prvá divoká zelená žaba vyliahla z vajca. Fasa! hovorím si, Teraz vezmem tvoje cukríky á... WHAT THE FUCK?!?
Takže môj prvý pokémon po dlhých rokoch, môj ZelenyFrajer s CP 25, ktorého som sa rozhodol vytrénovať na absolútneho borca, má žrať cukríky, aby zosilnel. Prečo by som to však robil, keď môj nájdený Bulbasaur má už teraz CP 78 (čo je stále žalostne málo) a tento údaj je to jediné, čo môjho ZelenehoFrajera odlišuje od tejto náhodnej, vyliahnutej zelenej žaby bez rodokmeňa?
To, čo nás GameFreak učil 20 rokov, že puto medzi trénerom a pokémonom je to podstatné, že trénovaný pokémon je silnejší než divoký, že dôvera, stratégia a vytrvalosť sú to podstatné, nám Niantic pokrčil do gule a napchal do krku. A ľudia mu to žerú. Ako cukríky.
Teraz sa ozvú obranné hlasy, že je to beta-verzia, že je to určené pre masy a určite pridajú do hry ďalšie aktivity.
Ja sa však za ten svet nemôžem zbaviť domu, že na vývoj tejto hry mali času koľko chceli, že stavali na základoch hry, ktorú poznali a hry, ktorú sami vytvorili, takže optimalizáciu mali mať zvládnutú. Že mali dostatok zdrojov, z ktorých mohli načúvať fanúšikom značky. Že mali za sebou ľudí, ktorí nedopustia, aby ich nosnná značka skončila ako Gotta-catch-em-all Tap-2-Win Ingress simulator 2015...
Tých že by som nazbieral toľko, až nemá cenu ďalej pokračovať. Iste, hre sa nedá uprieť nezameniteľné čaro ťažiace z nostalgie a viery v niečo viac ako hra ponúka, ale zatiaľ, žiaľ, neponúka. Keby som mohol povedať, že hra je prvou lastovičkou svojho druhu, tak by sa jej takýto prešľap mohol odpustiť. Niantic Labs však napriek tomu vydali hru, ktorá vôbec nepochopila hodnoty, na ktorých táto legendárna značka vyrástla. Preto, bohužiaľ, musím ostať ticho. So sklamaným výrazom na tvári.