Recenzia poviedky V ruinách

Ako sa to hovorí? To posledné nakoniec? Nie, nie - najlepšie - sa hovorí.

autor: Ján Stopjak

K poslednej poviedke sa nie a nie dopracovať. Všetkých ostatných účastníkov finále MCF 2015 som sa donútil prečítať na jeden šup, a na Stopjakov horor si vyčlením akurát taký čas, že som ho musel dočítať na dvakrát. Stálo to ale za to.

Po prečítaní poviedky si bežne poviem, že fajn, Zamyslím sa nad silnými a slabými stránkami, obvykle nadhodím nejaké osobné dojmy, čo by som napísal inak a zakončím to nejakou nenásilnou vetou, aby som priaznivcov autora nenaštval. Ale čo s Janom? Ba čo horšie, čo s jeho poviedkou?

Nech sa snažím ako chcem, za toho čerta neviem o tejto večernej hodine (22:24, pozn.) nájsť niečo, čo by som tejto hororovej poviedke vytkol. Kontinuita miesta a času, ktorú autori v poviedkach bežne nedodržiavajú, je tu vyladená perfektne. Skáčeme síce v čase o 16 rokov dopredu a dozadu, ale - čuduj sa svete - zakaždým to má zmysel. Z prológu skočíme do životov jednotlivých hlavných postáv a prostredníctvom ich pohľadov na svet si vytvárame mozaiku príbehu s neveľmi pekným (nie však nutne zlým!) koncom. Navyše k nemu spejeme naozaj dynamicky; delenie deja do jednotlivých pasáží dáva čitateľovi zmysel, jednotlivé scény sú poprepájané skutočne umne a po každom novom odstavci si vždy poviem: "Tu by som urobil strih aj ja!"

Príbeh, ktorý sleduje kritickú časť života feťáčky Lenky a jej kamošov Vikyho a Bertíka ma pohltil. Neviem prečo. Možno to bolo istými paralelami s jedným dielom Rudolfa Slobodu (ak si dobre pamätám), možno parádnou snovou scénou, ktorá človeku s dobrou predstavivosťou po večernom čítaní určite nedá zaspať. Možno vďaka ľudsky vykresleným postavám. Neľudsky vykreslenému monštru. Nádychu tajomna, ktorý po sebe príbeh zanechal.

Ján Stopjak

Keby nado mnou niekto stál s trstenicou a hrozil mi, že ma s ňou vytrestá, keď nenájdem aspoň niečo, čo by som poviedke vytkol, bol by som ticho. A potom vytiahol také prudko subjektívne kalibre ako: "Čo sa v tej pivnici stalo?" "To fakt sa bežne osemročné deti dokážu postarať o nákup, vyprať, navariť? Ja som mal v ôsmich rokoch zakázané loziť do potravinovej skrinky pre keksy, pretože bola vysoko." A podobné trápne argumenty.

Viete čo? Toto vlastne ani nie je recenzia. Nazvime tento text poctou autorovi, ktorý je v mojich očiach víťazom tohtoročnej MCF už teraz. Ján totiž priniesol príbeh, ktorý svojím zručným podaním zoškrtal všetky moje doterajšie poznámky k ostatným finalistom a ukázal mi, ako sa píše parádny horor.

Celú poviedku si môžete prečítať na adrese: http://kultura.sme.sk/c/8001433/cena-fantazie-v-ruinach-jan-stopjak.html

Marek J. Kolcun
Hore