autor: Adam Máčaj
Žijeme už v časoch, kedy poslední pamätníci druhej svetovej vojny majú viac starostí rozpamätať sa, kde nechali položené zuby, než akej farby mali šaty, keď prechádzali bránami pracovných táborov. I napriek tomu sa stále nájde dosť takých ľudí, ktorí sa snažia tému konečnej otázky podať citlivo. A ja neviem, kam mám Ľudskosť v monštre zaradiť.
Azda najlepšie by bolo nikam túto poviedku nezaraďovať a povedať si o nej zopár vecí. Poviedka je delená na časové úseky - dobre. Vieme, kedy sa dej odohráva, po prečítaní prvej strany vieme aj kde a kto sú hlavní protagonisti. Poľský odboj v koncentračnom tábore je dobrá téma, ba priam sakra dobrá téma! S očakávaním si teda prisúvam chrumky o čosi bližšie a vnáram sa hlbšie do príbehu.
Dôvod, prečo poviedka zakotvila v MCF je však iba jeden. Má meno Tomasz Serafinski, je to Poliak, má odhadom medzi 30 až 40 a neobvyklú anatómiu dentálneho charakteru v dutine ústnej. To je asi všetko, čo sa dozvieme o jeho zovňajšku, pretože viac nám autor nedoprial. Zato sa na celé dianie dívame skrze jeho oči, takže obraz o ňom ako bytí si vytvoriť predsa len vieme.
Neviem, či to bol zámer, nech si hrdinu vykreslí každý ako chce, ale takýto prístup k postavám sa autorovi môže často krát vypomstiť. Toto rozhodne nie je Adamov prípad, na drobnosti si dal pozor (až na jednu chybu v - paradoxne - asi najlepšej časti poviedky), avšak ak by sa náhodou stalo, že v polovici poviedky sa dozviem, že Tomasz je čínsky imigrant, asi by mi to naštrbilo viacero ideí, čo som si o ňom vytvoril, a musel by som začať nanovo. Čo je pri rozsahu poviedky dosť prúser.
Preto rada autorom - ak píšete poviedku z pohľadu hrdinovej mysle, dávajte si dobrý pozor na to, aby ste ho buď popísali priamo alebo použili myšlienkové vôdzky, na základe ktorých si čitateľ automaticky vytvorí správnu predstavu o zovňajšku hrdinu. Ak je poviedka prudko hĺbavá a imaginatívna, nie je to potrebné, avšak nepoznám kazivejší moment, než zistiť, že postava, o ktorej som si celú dobu myslel, že vyzerá ako podvýživené ucho, je zrazu urastený černoch v kostýme Santu. Dobre, nie o tom som chcel.
Poviedka sa vyhýba podrobnejším opisom okolia a odbije si ich strohým výpisom najkľúčovejších prvkov. Chodba, železná tyč, falošné sprchovacie hlavice v komore a podobne. Myslím, že nebudem sám, kto si pri čítaní povedal, že mu tam chýbalo viac opisov. Príbeh sa pritom posúval svižne (aj vďaka "strihom" pomocou dátumov), akurát som sa nemohol ubrániť dojmu, že bez zreteľného vizuálu plynul akosi mimo mňa.
Nepomáhala tomu ani mentalita postavy, ktorá je (dobre, nebudem viac naťahovať) upír a ako každý správny nemŕtvy trávi tretinu svojho času hútaním na zmyslom svojho bytia. Druhú tretinu potom pozoruje ľudí a v tretej ich následne kántri.
Na kántrenie prišlo aj v tejto poviedke, avšak vzhľadom k odkazu, ktorý sa autor pokúsil zanechať, ostala akcia samotná akosi v úzadí. Sklenými očami hrdinu tak vidíme ľudí, ale nevidíme telá. Ľudia trpia, ale nevidíme ako. Dobre, vidíme aj ako, ale ak sa už v príbehu nachádzala potenciálne akčná pasáž, nedvíhala mi adrenalín.
Myšlienka samotná však v poviedke zachovaná ostala, preto ak si ty, čitateľ, už otrávený blýskajúcimi sa bledými nemŕtvymi manekýnmi alebo ťa čierny upír s katanou už nerozhodí, možno ťa uspokojí práve táto poviedka. Príbeh, kde je hlavným motívom dávno zabudnuté čudo zvané zmysel bytia a navyše s podtextom za národ, sa totiž len tak často nevidí.
Poviedku si môžete prečítať na tejto adrese:http://kultura.sme.sk/c/8001428/cena-fantazie-ludskost-v-monstre-adam-macaj.html