autor: Janko Iša
Kvapky dažďa čerstvo dorachotili na okennej tabuli. Saxofón vypúšťa nešťastné tóny, ale sú to dobre nešťastné tóny. Dobre sa pri nich pije whisky. A prenášajú monológy, ktoré nikoho nezaujímajú, ale keďže som noirovská postava, budem v nich pokračovať. Lebo všetky noirovské postavy trpia samomluvou.
Viem si celkom dobre predstaviť, že to boli práve klasické komixové noirovky, čím sa Janko inšpiroval, keď tvoril Kladiváka. Hrdinu, ktorého stvorila ulica (a socialistický lekársky experiment), samozvaného strážcu zákona. Charakter, ktorému všetci dobrí hovoria, že je dobrý, a všetci zlí zasa, že je zlý. Hrdinu, ktorého mesto potrebuje, hoci si ho nezaslúži. Hrdinu...
... dobre, preháňam. Poviedka Kladivák v sebe nesie nezameniteľné rysy detektívky, keďže spolu s hlavným protagonistom pátrame po stratenej tatre 613 a predovšetkým jej obsahu, ale nesie aj komixový závan akcie, kde hrdina nad trišetivou zlomeninou iba ohrnie rovnako zlomený nos, potiahne krvavé sople a po vypľutí nimi vystrelí mozog ďalšiemu nepriateľovi. V krvi je predsa železo.
Príbeh preto čitateľa nijako obzvlášť neprekvapí. Obsadenie je totiž prudko žánrové, čo sa neskôr ukáže ako najväčšia slabina Kladiváka. Na druhej strane, jeho najväčšou silou je práve Ruka; pravačka, ktorá rozdáva údery mocnejšie ako Rocky v časoch najväčšej slávy. Prvok, tak nutný pre zaradenie poviedky medzi fantasy/sci-fi/hororový žáner, je v tomto príbehu využitý naplno. Ruka nie je iba nástrojom, ktorým sa hrdina odlišuje od homo turbus (človek davový). Je aj dôvodom a hnacím motorom, prečo je hrdina taký, aký je. A to sa do celkového hodnotenia určite ráta.
Páči sa mi, že autor využil slovenské reálie, šmrncnuté výletom do minulosti. Socialistická Bratislava má rozhodne niečo do seba a dostatočne dokresľuje atmosféru špinavosti či ekonomicko-mafiánskeho rozletu (s prihliadnutím na dobu). Použité lokality sú navyše výstižné samy osebe, takže človek, ktorý v Pressburgu nikdy nebol, nemusí mať problém predstaviť si Tržnicu, BingoCafé či mestský prístav.
Tak či tak, problém, ktorým poviedka trpí, sa nesie už od inšpirácie žánrom. Hlavným kameňom úrazu v detektívkach, ktoré sa ťahajú už od čias seriálu Scooby-Doo je počet postáv, z ktorých možno určiť zlosyna. Tých sa v príbehu vyskytuje pomerne málo a hoci ich na tých pár stránkach zachrčí viac než dosť, ani absolvent vzdelávacej inštitúcie Slniečko nebude mať problém určiť toho hlavného zlého.
Príbeh sa tak drží šablóny, že ak by bol tým zlým niekto celkom iný, nemalo by to šmrnc. V tom to prípade si však nie som celkom istý, či je to na škodu, pretože príbehy Kladiváka si viem dosť dobre predstaviť ako kompletný zborník s radou príbehov, v ktorých sa hlavní hrdinovia navzájom stretnú, zasa rozídu, medzitým sa ľahko prizabijú, ale v skutočnosti sa ľúbia. Akurát si k sebe musia nájsť cestu cez potoky krvi a kufre plné peňazí.
Kladivák je teda vybalansovaný príbeh, ktorý neprekvapí zápletkou, neprekvapí pointou, ale pobaví dobrými akčnými scénami, cynickým hrdinom a open-endingom, na ktorom sa dá ďalej stavať. Čo sú atribúty, ktoré na určenie víťaza stačia mnohým.
Celú poviedku si môžete prečítať na stránke:http://kultura.sme.sk/c/8001425/cena-fantazie-kladivak-janko-isa.html