Recenzia poviedky Búrka

Ako vníma slepý svet? Predstavte si to. Máte? A teraz to skúste napísať.

autor: Ladislav Dúbravský

Predstavivosť je mocná vec. Súri nás do postelí, škriabe sa nám po krku, keď sme doma sami, spôsobuje mokré sny geekom pri čítaní Howarda a slečnám pri čítaní 50 odtieňov sivej. Práve na nej stavajú príbeh horory (tie dobré, nie tie štýlu "bu-sem, bu-tam"), práve predstavivosť zaručila úspech prvému Votrelcovi a Hitchcockovým vtákom.

Poviete si, prečo vyťahujem na svetlo Božie tieto stariny (pardon, klasiky), kde sa päťdesiat minút nič nedeje a potom priletí zopár papundeklových operencov alebo zo šachty vylezie papundeklový strašiak a je po filme. V tých dávnych dobách totiž na divákov platilo iné. Ľudia sa viac báli. Najmä toho, čo nevideli, čo sa mihalo len v náznakoch. A ono to funguje aj teraz, len sa človek na dávku takejto formy napätia musí (ne)pripraviť. Som preto veľmi rád, že sa podobnú formu strachu a napätia rozhodol Laco spracovať do svojej poviedky.

Porotcovia sa pri tomto kúsku vo výbere finalistov MCF určite nepomýlili; poviem prečo. Poviedka, ktorá začína citátom z novín, nám predstavuje prostredie osemročného gymnázia a hlavných protagonistov. Tých je na pomery poviedky akosi viac, stretneme sa s Tiborom, Mišom, Peťom, Andrejom, Verou, Kopálom a vlastne aj zvyškom jednej nešpecifikovanej triedy. Pri čítaní tohto príbehu zo školského prostredia som sa nemohol ubrániť spomienkam z minulého ročníka a radoval som sa pri každom riadku, pretože predstavenie postáv ako aj dialógy sú v Búrke naozaj podávané vzorne. Vetám, ktoré Peťo, Mišo či Tibor vypúšťajú z úst jednoducho veríte a máte pochopenie pre všetky ich mládežnícke problémy. Pochopíte aj správanie triedy počas búrky, ich strach z hrozivého fyzikára i z búrky, ktorá sa blíži. Tu sa však zoznam oblastí, ktoré som ja dokázal poňať, končí.

Ako stojí v prvej vete tejto recenzie, trieda sa ocitne v absolútnej tme a spolu so žiakmi aj čitateľ. Tu doslova platilo, že som čítal text, ale nevidel. A bol to nadmieru osviežujúci pocit, pretože predstavivosť sa tým pádom rozbehla do nevídaných obrátok. Nielen, že bolo treba si predstavovať to, čo som čítal, nejako podvedome som svoju predstavivosť tlačil za bežné hranice a seriózne simuloval pocity, ktoré prežívajú postavy, keď nevidia pred sebou ani ň.

Príbeh sa pozvoľna mení a napätie stúpa, čomu určite prispel aj fakt, že som poviedku čítal za tmy a do okna mi šibali nápory vetra. Čítate, tápete a tápete čoraz viac, pretože neviete, či postavám začína šibať, či začína šibať vám a je to celé strašidelne výživné.

Ladislav Dúbravský

Aby som však iba nechválil, musím sa pozastaviť na drobnými chybičkami. Nebýva totiž zvykom, aby príbeh ostal bez vysvetlenia. Napriek tomu, že poviedka mala celkom upokojujúci koniec (i keď s nervóznym mravčaním tesne pred "titulkami"), mal som pocit, že to hlavné, TO hlavné mal čitateľ za svoju odvahu a vytrvalosť vidieť. Na druhej strane sa tým poviedka dozaista odlišovala od konkurencie ešte o čosi viac, pretože narozdiel od knižky Lietajúci slimák, kde ostal koniec otvorený ako bránička do záhradky, tu príbeh skutočne skončil, ale nechal dostatok priestoru predstavivosti. A čo so písal na začiatku? Áno, že predstavivosť je ten najväčší zdroj desu v dejinách.


Celú poviedku si môžete prečítať na tejto adrese: http://kultura.sme.sk/c/8001419/cena-fantazie-burka-ladislav-dubravsky.html

Marek J. Kolcun
Hore