O pár mesiacov splatím svoje aktuálne auto. Pežot dvestošestka, hoci už má nejaký ten rok, hrdzavý koniec výfuku a zvnútra kvitnúcu prednú kapotu, zatiaľ šliape ako hodinky a zvláda aj trasu východ-západ SR a späť bez toho, aby som pred jazdou musel robiť kompletnú generálku ako za starých čias. Hoci sa mi toto auto vždy páčilo a ako každému motoristovi, aj mne "moja prvá láska" ostane navždy v srdci, povedal som si, že kvôli mojej výške potrebujem predsa len niečo iné. Ponoril som sa teda do sveta odrbávačov a zlodejov a narazil na Mini. "Heh," uchechtol som sa v duchu, no tak, ako vo filme Počiatok, aj mne myšlienka vlastniť retro pecku utkvela v pamäti o niečo hlbšie a nevedel som sa jej zbaviť. Väčšie auto. Mini. Idiot.
Kto hľadá...
Keďže nájsť v bratislavských bazároch Mini sa ukázalo ako menší problém a so susedmi sa ani nezdravím, nieto ešte, aby mi dovolili sadnúť si do ich auta, rozhodol som sa asi pre jedinú oficiálnu vec. Prihlásil som sa na testovaciu jazdu v originál predajni Mini v Bratislave. Ako čerstvý nadšenec Mini (ou yeah) som sa rozhodol vykašľať na všetky tie S-kové, D-čkové a SD-čkové verzie malého auta s veľkou dušou a nahlásil som sa na testovaciu jazdu modelu Mini Cooper ONE. Keď som však dorazil do predajne a podpísal papier o prevzatí zodpovednosti, predávajúci mi povedal, že predsa len zoberieme Mini Cooper S-ko, aby som videl, čo také malé žihadlo dokáže. (Pre neznalých, S-ko, to je športová, dosť echtovne vybavená verzia Coopera.)
Automat alebo Spomienky na Need for Speed
Prvý šok bola automatická prevodovka. Musel som si na ňu chvíľu zvykať a priznám sa, že počas celej testovacej jazdy som sa s ňou neskamarátil. Nejako mi nešlo do hlavy, prečo preboha by som si kupoval športovo ladené auto a nasúkal doňho automatickú prevodovku. V tomto smere som asi naozaj staromódny, pretože pre mňa pôžitok z jazdy predstavuje istú súhru klopkania koní pod kapotou a jazdeckého majstrovstva vodiča.
"Stlačte brzdu, výborne. Tu posuňte páčku do polohy D, to je drájv. A môžeme ísť."
Hej, čistý pretekár. Verím tomu, že automatická prevodovka je v meste parádna vec. Môžete hladiť spolujazdkyňu po stehienku, môžete jesť rožok alebo telefonovať alebo sa líčiť alebo robiť všetko to, čo znižuje vašu pozornosť a ohrozuje bezpečnosť jazdy. Ďakujem, radšej budem hladiť riadiacu páku.
Mini Cooper S s touto prevodovkou má 3 režimy jazdy, pričom každá nejako upravuje jazdné vlastnosti vozidla. Green bolo také tiché prdenie si po meste. Rozbiehanie na križovatke rozhodne netrhá asfalt (ani ho len nekrčí), ale zase spotreba sa drží v únosných medziach. Stredný režim som nejako počas tých 30 minút nevedel rozoznať od Green režimu, ale asi tam bola nejaká zmena. Keď mi ale chlapík prepol štýl jazdy na Sport a šliapol som na ten tenší z dvoch dostupných pedálov, razom malo to prdítko iný zvuk. Nemecké monštrum pod naleštenou (a určite zvnútra nekvitnúcou) kapotou sa začínalo ozývať a z výfuku podchvíľou vypúšťalo charakteristické zvuky jazdeckého nadšenia. V kombinácii s chýbajúcim manuálom som však z celej jazdy mal pocit, že ovládam autíčko na diaľkové ovládanie, resp. hrám Need for Speed.
Veža, tu Mini
Interiér bol v S-kovom prevedení na mňa až príliš extravagantný. Čierna v kombinácii so striebristou bielou a do toho agresívne červené prvky ma rozptyľovali. Nepoznám však inú európsku značku, ktorá by ponúkala na výber tak voliteľné farebné kombinácie interiéru a exteriéru ako práve Mini, takže hodnotenie farebného vkusu si tento krát odpustím. V rukách som celú dobu zvieral športovo vyzerajúci volant. Ja, odchovanec na Peugeote spred prelomu milénií, som bol dosť zmätený, pretože toľko čudlíkov som nevidel ani na svojom volante, ktorý som mal kedysi doma na hry. Nechal som ich teda tak a sústredil sa radšej na záplavu tlačidiel a prepínačov na stredovej konzole. Vďaka vstavanému počítaču ich tam nebolo toľko, ako by ich tam bolo, keby bolo v strede osadené rádio, ale i tak mi to množstvo prepínačov pomínalo kokpit lietadla. (Najmä páčkové ovládanie vnútorného osvetlenia nad hlavou. Načisto ako pilot.) Skrátene, všade sa mi zdalo, že vidím nejaký čudlík a nevedel som, na čo ktorý je.
Tu si sadni a seď
Keby som mal jedným slovom opísať sedenie v Mini Cooperi, použil by som slovo nepohodlné. HALT! Skôr, než spustíte spŕšku výkrikov o rúhaní sa, nechajte ma vysvetliť. Sedenie bolo pohodlné jak fras. Ale len pokiaľ som sedel tak, ako sa sedieť má; rovno, ruky na volante, priamo hľaď. Športové sedadlá sa proste nezapreli. Dobrá ergónomia spolu s vyhrievaním (keby som sedel v aute sám, môj zadok by si blažene poprdkával) držali komfort na vysokej úrovni a zároveň poskytovali pocit bezpečia, takže do športovej jazdy by ma nemusel nikto dvakrát prehovárať. Keď by som sa však chcel čo i len nahnúť k oknu (keby ma za tú športovú jazdu chytili policajti) alebo keby som chcel dať bošu na čelo krásnej polujazdkyni, mal by som čo robiť. Sedadlo má totiž taký blbý zvyk automaticky tlačiť sediaceho do štandardnej pozície uvedenej vyššie a akékoľvek náklony alebo vybočenia z nej sú neprijateľné.
Kráľovstvo za koňa
Po jazde som si ešte pozrel interiér. Ten som už prezeral na serióznom Mini Cooper modeli (bez luxusnej výbavy), takže v stredovej konzole bolo namiesto počítača osadené štandardné rádio. Na moju poznámku, že hentu nie je počítač, predávajúci začal rozprávať, že počítač je súčasťou drahšieho balíka výbavy, ale stojí za to, pretože má perfektnú navigáciu a internú pamäť na hudbu a filmy a má možnosť prezerať fejsbúk (to keby rožok, telefonovanie a maľovanie sa omrzelo) a iné sociálne siete. Na uvedené úžasnosti som len uznanlivo pritakal tichým: "Fííí!" A potom, keď mi povedal, že tento balík s počítačom stojí niečo cez dve tisícky, som si už len v duchu dodal "Fííí-hahá!" Celá moja Žotka stála menej. To len pre porovnanie.
Twister v praxi
Poznáte hru Twister? Tú hru, kde otočíte šípkou, tá sa zastaví na nejakej farbe a končatine a tú musíte položiť na farebnú podložku? Desná sranda. Kým ju hráte s priateľkou a kým sa ju nepokúšate hrať v aute. Tak som sa totiž cítil, keď som dostal nápad sadnúť si v Cooperi dozadu. Odsunul som predné sedadlo ako pán, nahliadol na utešené zadné sedačky a strčil nohu dovnútra. Hotovo. Nie, fakt, viac sa mi do priestoru za sedadlo vodiča vtesnať nepodarilo. Mám síce nejakú výšku (a váhu, ale o tom pšt!), no toto som fakt nečakal. Lakťová opierka mi bránila ohnúť koleno tak, aby som mohol dovnútra pretlačiť svoje ctené pozadie a keď som sa pokúsil groteskne vtrepať do auta zadkom napred (áno, smejte sa, smejte), nechýbalo veľa a ostal by som tam zaseknutý ako malé dieťa, keď ide prvý krát na veľký záchod. Tak sa tam namiesto mňa vtrepal chlapík z predajne, ja som si sadol na miesto vodiča a keď som ho videl, ako tam tak úboho sedí, bolo vymaľované. A výslednému dojmu nepridal ani batožinový priestor, ktorý skutočne pojme maximálne jednu nákupnú tašku z Ikei. Tú menšiu. Na lásku jednoducho treba dvoch a keď je to jednostranná záležitosť, skôr či neskôr ten druhý utrpí.
Idem sa teda vyplakať na balkón z odmietnutia a potom, potom sa pokúsim nájsť také autíčko, ktoré sa ma nebude snažiť každou svojou skrutkou od seba odohnať.
A tak si sa mi páčilo, Mini. Škoda.
Odporúčam aj tento príspevok (v angličtine).