Obhliadnutie
Po skončení Martinus Ceny Fantázie 2014 som potreboval pauzu. Bol to riadny náklad, navyše povinnosť blogovať o poviedkach viedla k omnoho dlhšiemu času strávenému za klávesnicou ako som pôvodne chcel, a tak nejaký sumár musel počkať. Keď som však čítal Luciine zhodnotenie uplynuvšieho ročníka, povedal som si, že písať dvakrát to isté je zbytočné. (Poniektorí čerství nositelia titulov, môžete protestovať teraz... stop.)
Bola to skúsenosť ako žiadna iná, dalo mi to veľa, zobralo oproti tomu o čosi menej, takže vo výsledku to bol pre mňa plus.
V nových vodách
Nadšený som sa teda po krátkej rehabilitácii rozhodol zúčastniť súťaže, ktorú som vždy tak trocha prehliadal. Poviedka 2014 ma od prvého momentu, čo som sa o nej dozvedel, tak trochu strašila. Predsa len, ide o nežánrovú súťaž, takže sa vedľa seba môže postaviť pokojne aj rozprávka prekračujúca hranice fantázie a krutá sociálna dráma o čerstvej ukrajinskej vdove po vojakovi, ktorá sa snaží prepašovať svoje dieťa cez západné hranice do krajiny sľubujúcej svetlé zajtrajšky. Môžu za to skostnatelé učebné osnovy literárnej náuky, že podvedome triedime fantastické žánre (plus sci-fi a horor) do spoločnej škatuľky s nálepkou "srandy" a všetko, kde sa na prvé miesto kladú medziľudské vzťahy, je označované za serióznu literatúru. Samozrejme, mnohokrát sa stalo, že mizerná zápletka zanikla v ohromujúcom univerze lietajúcich poníkov alebo vesmírnych lodí, ale každý aspoň trocha uvedomelý čitateľ vidí, že kvalitné fantasy nie je fantasy len preto, aby nešlo o tristú adaptáciu Antigony.
Posilnený touto myšlienkou som sa teda rozhodol zúčastniť aj súťaže, ktorá nemá kategorické ani žánrové obmedzenie. Verný svojmu zvyku, sadol som si v predvečer uzávierky súťaže, utrel si prsty ako istý klavirista pred vrcholným výkonom a za pár hodín už ukladal PDF verziu hotovej poviedky. Vzhľadom k tomu, že súťaž ešte stále beží, nemôžem napísať bližšie, ale už o tri dni, keď bude vyhlásených desať najlepších textov, ju tu pravdepodobne zverejním. Nemám totiž finálové ambície, bola to z mojej strany len čistá forma ventilu, a tak sa divím, že text, ktorý som vypľul, nemá žiadne fantastické prvky (hííí!!!). Nie však o tom som chcel.
Aká súťaž?
Súťaž organizuje Občianske združenie http://literarnyklub.sk a vydavateľstvo KK Bagala. Po krátkej návšteve webových stránok obidvoch inštitúcií je jasné, že nejde o žiadne veľkorozpočtové entity, súťaž sa však napriek tomu teší veľkej obľube. Predsa len, niekoľko stoviek poviedok dá zabrať (v tejto oblasti MCF prehráva) a nepomáha tomu ani šibeničný termín ukončenia súťaže, čo je jeden mesiac od uzávierky prihlášok. Porotcovia tak budú hľadať najkvalitnejšie texty z celkom veľkej hŕby, pričom na obhliadnutie sa späť nebude čas.
"Cieľom súťaže je podporovať vznik nových diel."
Tak vraví štatút súťaže. Je pravda, že každoročne sa do súťaže prihlási hromada diel, ale tu sa musím opýtať, čo s nimi? Niektorí vypísaní autori už tradične obsadia vrchné priečky a nováčikovia ostanú kdesi zabudnutí. Súťaž, aspoň podľa toho, čo o nej zatiaľ viem, pôsobí ako parný hrniec. Natrieskate doňho suroviny (teda poviedky), zalejete vodou (pustíte na ne porotu) a postavíte ho na zapnutý sporák (šibeničný termín vyhodnotenia súťaže). Uzamknúť p do uvarenia neotvárať.
Počas celého priebehu súťaže som na Facebooku zazrel necelých dvadsať statusov. Predstavenie poroty, dvakrát uvedenie nového ročníka (duplicitný status), jeden status o debate o súťaži v rádiu, pár motivačných citátov od známych zahraničných autorov. Nulová odozva na správy od fanúšikov, ktorých je oproti MCF na tejto sociálnej sieti dvakrát menej (tu zasa MCF vedie). Čisto zo zaujímavosti som sa na fanstránke spýtal ako nováčik v súťaži zopár otázok, ktoré sa týkali prevažne spätnej väzby. A súdiac podľa počtu reakcií na môj dopytovací status (slovom nula), očakávam aj rovnakú spätnú väzbu na moju poviedku.
Po kratučkom snorení som nenašiel na webe ani jeden zoznam hodnotení zaslaných súťažných textov. Autor tak pošle do súťaže svoj text (bez nutnosti zaslať elektronickú verziu, čo už samo o sebe vraví čo-to o rýchlosti kroku usporiadateľa). Potom mesiac, bez jediného náznaku, že sa v súťaži niečo deje, čaká na vyhodnotenie. A nakoniec si prečíta desať mien, medzi ktorými sa pravdepodobne nenájde (po prihliadnutí na kvality textov je šanca, tipujem, menšia ako 1:50). Hotovo, ročník za nami. Účastníci zborníka a víťazi sa ešte niekde objavia, ale ostatní autori nedostanú absolútne žiadnu spätnú väzbu.
Tohtoročnú MCF sme ja s Luciou prekutrali skrz na skrz - skrátka neobišiel žiaden autor. No a čo, že sme niektorých zviezli pod zem, no a čo, že niektorí sa mohli cítiť ukrivdení. Vždy je lepšie dostať aspoň výstražné zaucho ako v nevedomosti pokračovať v snažení, hoci to nemá zmysel. Nechcem tým povedať, že interakcia porotcov Martinus Ceny Fantázie so súťažiacimi zachraňuje slovenskú literatúru pred brakom, ani že pomáha úbohým nevypísaným teliatkam nájsť tú správnu cestu, ale ľudia zoskupení okolo MCF sa aspoň snažia. Odpovedia na komentáre, poukážu na opakujúce sa chyby, pochvália nádejných prvoautorov a vynadajú tým, o ktorých si myslia, že sa do súťaže prišli vyventilovať.
S týmto aj uzatváram svoj ventil. Asi ani nemá cenu písať, že práve vďaka ústretovosti a odozve k fanúšikom a všetkým autorom je MCF ďaleko pred najväčšou nežánrovou poviedkovou súťažou na Slovensku. A čo, že Poviedka zarezáva už osemnásty ročník? Vek je len číslo.