Koniec. Finito. Po celých letných prázdninách a dvoch tretinách septembra nastal čas Čé, kedy som skončil. Nie s celou súťažou Martinus Cena Fantázie, iba s hodnoteniami. Bol to neočakávane náročný zážitok, stál ma viac úsilia, ako som pôvodne predpokladal. Nejeden večer som obetoval čítaniu a hodnoteniu pred osobnými záujmami (i keď čítanie je tiež mojou neoddeliteľnou záľubou), po prečítaní niektorých textov som takmer prehodnotil svoje životné priority a ocenil aj také banality ako že tráva je zelená, voda tečie a... a tak. Niektoré príbehy si zapamätám pekne dlho, na iné si neviem spomenúť a pri niektorých som tomu aj rád. Vo všeobecnosti ale skúsenosti, ktoré som počas porotcovania v tejto súťaži nabral, určite zužitkujem. Nemám teraz na mysli kradnutie nápadov od iných autorov, keďže aj sám píšem, ale skôr ten nadhľad nad písaním príbehov. Fakt, že každé dielo si nájde svojho čitateľa. Vedomosť, že vždy je na svete niekto, kto píše horšie ako ja (hej, je to trocha vystatovačné). Ale aj niekto, kto píše lepšie. A som tomu rád. Pretože mám pocit, že príbehy, kde sa ľudia nenaťahujú, čie víno vo vinici skyslo a kto s kým chodí, sú pomaly jedinou obranou pred absolútnym zbláznením sa.
poviedka sto štyridsiata prvá
Táto rozprávka začínala tak dobre! Baba mala sympatické meno, prostredie bolo až oddychovo príjemné, náznak príbehu bol zrejmý už od začiatku. A potom sa to začalo kaziť. Hlavná hrdinka Egali uteká po smrti rodičov do tajomnej HMLY, z ktorej sa nikdy nikto nevrátil. Lopotila sa tadiaľ celú noc, po ťažkej, preťažkej práci (ktorá ostala, nevedno prečo, zahalená tajomstvom), až sa ocitá na druhom konci hmly, na cestičke vedúcej do idylickej dedinky. Ešte potiaľ by to bolo celkom dobré.
Našu hrdinku na jej ceste privíta kráľovná mestečka (!) so slovami, že ju už čakala. Vovedie ju do svojho domu, kde sa zoznámi s asi troma zbytočnými postavami. Následne sa detailne dozvieme, ako si Egali vyberie šaty, umyje sa, hodí si šlofíka a nakoniec večer, potom čo sa dozvie hrozivé informácie, kto je, čo je, prečo je a čo sa od nej očakáva, rozhodne sa utiecť. Samozrejme, aby svojím útekom všetkých zachránila.
Počas úteku stretne v lese babču, ktorá jej odovzdá nejakú priemernú životnú múdrosť a zopár vecí, narazí na staro-nového známeho a spoločne sa rozhodnú nastoliť v krajine spravodlivosť.
V pár riadkoch sa dozvieme, že mestečko je súčasťou nejakej oblasti, tých oblastí je tuším dvanásť (nepodstatné) a ak sa dobre pamätám, osem z nich vytvorilo alianciu, v ktorej terorizujú pospolitý ľud a vrhajú ho do neodvratiteľnej biedy.
Egali sa s kamošom (nemám chuť dolovať z poznámok meno) dostane cez hradby, po pár akože bojoch vtrhnú akurát na zasadnutie predstaviteľov aliancie a tam, nezvaná a neznáma, započne dialóg, ktorý by sa voľne dal prerozprávať asi takto:
„Ste hlúpi? Nevidíte, že ľudia žijú kvôli vám v biede? Veď s tým dačo robte, lebo ľudia sú na tom fakt akože zle! A na vine je henten! (hlavný záporák a čírou náhodou otec Egalinho kamoša, že...).“
„Ahá, no jasné!“ odpovedajú predstavitelia aliancie, okrem hlavného záporáka.
„Ty tu nemáš, čo robiť, dievčisko!“ ozve sa záporák.
Prebehne krátka scénka, kedy je záporák porazený. Zvyšní predstavitelia aliancie precitnú a usúdia:
„Máš pravdu, neznáme dievča, ktoré nikto nikdy nevidel. Chovali sme sa zle a odteraz budeme dobrí.“
Šťastný koniec. (A infantilnosť ďaleko za hranicou únosnosti.)
poviedka sto štyridsiata druhá
Príbeh pojednával o chlapíkovi, ktorý mal taký blbý dar. Že čo sa mu sníva, to sa splní. Cca, približne presne. A raz sa mu stalo, že cez akýsi tajomný – nazvime to – portál sa dostal do zvláštneho paralelného sveto-času, kde stretol rohatú potvoru. Keď zistil, že tou potvorou bol asi staroslovanský boh vojny Radegast, rozhodol sa, že sa vydá spolu s kamarátmi kňazom, Lin a Ivanom na túru, aby sa o tomto bohovi dozvedel viac.
Časom sa mu sny vracajú a vždy sa v tom druhom svete ocitne prechodom do portálu, nejakým spôsobom tvoreným vodou (toto bol celkom nápaditý prvok, musím uznať). Voda vždy začala pri tečení meniť smer, vytvorila niečo ako stenu a cez tú sa dalo prejsť inam.
Ani samotný fakt, že hrdina putoval medzi svetmi, ani hrozba, že sa stane Radegastovým koňom (?) natrvalo, však nedokázali udržať moju pozornosť. Príbeh, ktorý by si zaslúžil živé dialógy a emócie, bol rozprávaný rozprávačom – zároveň hlavnou postavou – tak nezáživne, že som jej mal sto chutí neveriť. Darmo sa rozprávač dušoval, že bol vyľakaný na smrť, darmo zatínal päste a zuby a triasol sa hrôzou, všetky emócie sa prelievali cezo mňa (a môj fiktívny pršiplášť), takže som vo výsledku ostal kompletne v suchu. Ako som si v poznámkach zapísal, text mal strašne málo dialógov a postavy boli uveriteľné ako keby som si ja kopol štyri poldeci borovičky a potom presviedčal ľudí, že som iba jedol čačinu.
poviedka sto štyridsiata tretia
Gargos, hlavný hrdina tohto akčného počinu, bol od začiatku sympaticky nesympatický. Zvládnutý necharakter tejto postavy ma zaujal od začiatku a keďže od prvej scény bol, slušne povedané, v sračkách, bol som nesmierne zvedavý, ako sa z toho dostane. Aby som ešte priblížil, Gargos bol posledný zástupca jednej galaktickej rasy, ktorú sa jedno spoločenstvo rozhodlo vykynožiť, lebo bolo všeobecnou hrozbou pre celý civilizovaný vesmír. A aby to bola väčšia sranda, ľudstvo malo byť teraz ďalšie v poradí.
Príbeh berie očami Gargosa všetko ľahkovážne a približuje nám to s istým nadnesom až vtipom, ako to poznáme z pera Douglasa Adamsa, až teda... na ten vtip. Teda nie, isté pasáže hodné úsmevu tu boli a nebolo ich málo, vo výsledku však táto poviedka vyznievala trocha akčnejším, než humornejším dojmom.
Autor nešetril vtipnými poznámkami („Bol to zjavne poet vulgárnych sonetov.“), zväčša podávanými práve vesmírňanom Gargosom. Ten bol ústrednou postavou celého príbehu a s najväčšou pravdepodobnosťou by mohol byť postavou aj celej zbierky, pretože story končila otvorene (a pritom najpravdepodobnejšie nešlo o žiaden úryvok dlhšieho diela – učte sa, amatéri!). Malo to myšlienku, živé podhubie pre ďalší rozvoj, humor a antihrdinu, ktorého som si chtiac-nechtiac obľúbil.
poviedka sto štyridsiata štvrtá
Toto, ako som sa neskôr dozvedel, bol jeden z tých kúskov tohtoročnej mCeFy, ktoré asi nebudú chýbať v zborníku. Malo to dobrý príbeh, nehrdinu, hrdinu, z ktorého sa stal zloduch a jednu tlstú mačku ako bonus. A susedu, ktorú by ste pri prvej príležitosti strčili dolu schodmi. A dívali sa, ako padá. Skrátka charaktery, ktoré si priam koledujú o zaujímavú zápletku. A tej sa, napodiv, dostalo.
Adam je predavač v antikvariáte sídliacom kdesi v bytovke. Je to typický mizantrop, ktorý nemá rád ľudí, obzvlášť zákazníkov a ani svoju domácu, pani Bôbikovú, ku ktorej však prechováva istý rešpekt (a podprahovú charakterovú súdržnosť, viete, hajzel k hajzlovi sadá). A kým nebojuje so zákazníkmi, tak bojuje s kocúrom, ktorý sa rozhodol strpčovať mu život.
Jedného dňa mu však kocúr donesie mŕtveho spevavca, z ktorého sa však po preskúmaní vykľuje malinký anjelik. Zjavil sa nevedno odkiaľ, kocúr ho chytil nevedno ako a Adam ho zachránil na poslednú chvíľu; rozhodne sa teda, že sa Adamovi odplatí a pomôže mu s jeho obchodom.
Medzi tými dvoma sa tak rozvinie zvláštny vzťah, ktorý má do ideálneho priateľstva ďaleko (ideálne v tejto poviedke však nie je nič, a to je na nej také atraktívne). Postupný prerod anjelika za výdatnej asistencie Desivej Báby (postava roka!) bol úžasný a fakt som chcel vedieť, ako to celé skončí. Ku koncu, keď to už naberalo obrátky, som sa síce trocha strácal a kniha s podpisom L.C.F. mohla byť zakamuflovaná trocha lepšie, avšak i tak šlo o jeden z najlepších príbehov tohto ročníka. Osobne by mohlo ísť pokojne aj o adepta na finále.
poviedka sto štyridsiata piata
Tento príbeh bol jeden veľký boj. Popisoval bojovú rúbačku niekedy v osemnástom, devätnástom storočí (asi, dejepis som sa učil štýlom naučím-odpoviem-zabudnem). Na bojisku sprevádzame Švéda, Antona Šóku, Ulricha a Larsa (hm, to bol asi ten Švéd), každého v trošku inej pozícii. Toňo je mladík, ktorý toho ešte veľa nevybojoval (keďže toto bol jeho prvý boj), Lars však už mal čo-to za sebou, i keď zjavom pripomínal skôr kaliku zocelenú dlhými bojmi, než cieľavedome vycvičeného bojovníka. No a títo dvaja kdesi v prvej línii s kopijami či čím sa párajú s nepriateľom šinúcim sa z jednej, z druhej strany, s delovými guľami padajúcimi z neba a pomáhajú presúvať pomyselnú víťaznú latku na svoju stranu.
Príbeh trpí dvomi vecami. Prvou je slabá obrazotvornosť. Postavy sú v akomsi regimente, vieme, aké skupiny vojakov sú kde, že kdesi sa nachádza kopec, hentam postávajú ich jazdci, niekde ďalej sú nepriateľské jednotky, delostrelci sú vpredu, no to je asi tak všetko. Prostredie, ktoré počas bojov zohráva dôležitú úlohu, som si v záplave dobových vojensko-taktických poznámok nevedel nijak extra vykresliť (a že predstavivosť mám dobrú), z toho mi teda plynú dve veci. Buď bolo v texte pramálo popisov, alebo bolo v texte priveľa popisov bojových jednotiek. To je vlastne druhá vec, ktorá podľa mňa kazila príbeh – text používal korektné názvy všetkého, čo súviselo s bojom, avšak neznalý čitateľ, ktorý si pod súbojom armád predstaví nanajvýš tak dve tlupy ozbrojencov, ktorí to do seba šijú bajonetmi a mušketami, sa mohol rýchlo stratiť.
Počas čítania som sa stále jedným očkom díval, kedyže uvidím ten nadprirodzený prvok, kvôli ktorému mohla byť poviedka zaradená do súťaže. Ten sa nie a nie dostaviť a keď som si už myslel, že k poviedke švacnem poznámku „vyšmariť pre nežánrovosť“, BEM, prišlo to a bolo to fajn. Odrazu mi to dávalo zmysel, záverečný záver, ktorý do dodatočne vysvetlil, bol dostatočne dlhý a celkovo poviedku to dvihlo o kúsok vyššie. Nebol som nadšený, kvôli chybám nemôžem dať veľmi vysoké hodnotenie, ale rozhodne u mňa vyšší priemer.
poviedka sto štyridsiata šiesta
Jeden z posledných textov, ktoré ma nadchli, hneď z niekoľkých dôvodov. Som fanúšik klasickej fantasy, zabite ma. Som fanúšik netradičných zápletok a archetypálnych postáv postavených pred netradičné úlohy. A tento text to mal všetko.
Bol tu trpajzlík, drzý ako opica, namyslený ako zlatokopka a dobrák ako taxikár, ktorý vás vyloží z auta pred domom, keď ste na mol. Bol tu chalanisko, dilino s hlavou v oblakoch, urážlivý ako puberťáčka a ctižiadostivý ako ten nízky blbček, ktorého ste iste aj vy poznali na základnej škole, čo si jednostaj potreboval čosi dokazovať. Potom tu bola princezná, netradične v roli sexuálnej otrokyne (yeah) a jeden drak, ktorý bol vlastne obyčajný. Černokňažník. Drak bol obyčajný černokňažník, teda ak je normálne, že černokňažník býva bežne drakom.
Najviac na príbehu sa mi páčili práve charaktery, ktoré vám buď padnú a budete sa s nimi baviť, alebo vás budú štvať každou replikou, ktorú dostanú z úst. Ja som, našťastie, padol do prvej skupiny a kráľovsky som sa bavil. Trpaslík, napriek svojmu osudu, si držal veselú myseľ, neskôr jeho sebavedomie a všetečnosť boli navyše celkom vysvetlené (gúd!) a chalan, ten bol parádny sidekick v podstate vo vlastnom príbehu. Celý príbeh o rešpekte a cti bol pretkaný vtipnými momentami, v drvivej väčšine založenými na dialógoch ústrednej dvojice, takže ak vám postavy nepadnú, celý príbeh budete trpieť). Nie len tým však bola táto netradičná rozprávka zaujímavá. V príhodnú chvíľu autor zakaždým strhol klasickú zápletku nečakaným smerom, čím udržiaval istú dávku napätia a nútil čítať ďalej.
Osobne šlo o jeden z top príbehov tohto ročníka, veľmi rád by som ho videl v zborníku, no ako som vravel, šlo o značne individuálne pojatý príbeh plný narážok, akcie a piva, ktorý buď zaujme alebo nie.
poviedka sto štyridsiata siedma
Táto poviedka bola netradičná jediným, a síce rozprávačom. Jeho očami sme tak mohli sledovať príbeh jednej dievčiny v peknom červenom kostýme, ktorá sa kedysi nadránom poneviera uličkami takej pochybnej povesti, že by sa tam bál vkročiť nejeden osamelý chalanisko. A dievčina si to namieri rovno do najzapľuvanejšieho pajzla v okolí.
V pajzli stretáva barmana, ktorý má zjavne nedostatok práceschopných mozgových buniek. A chýba mu ich asi toľko, koľko ich má pani barmanová, čo je tak pol na pol. Dáma, vystrašená na smrť následne zvádza debatu aj súboje s jednou i druhou postavou, potom sa tam fakt zomelie zopár udalostí a odrazu sa odnikiaľ vykmotrí starý dedo, ktorý ako zmyslov zbavený požaduje práve tú jedinú vec, pre ktorú sem dievčina došla. Želanie plniacu mincu.
Nebudem prezrádzať, ako to skončí, vec sa má tak, že mi to bolo úplne jedno. Ak odhliadnem od klasickej i/y chyby, cenzúrovaným nadávkam (ak má barman povedať: “princeznička kurvička“, tak nech to povie na plné hrdlo) a príbehu o minci, nemal som absolútne nikoho, komu by som v tomto príbehu mal fandiť. Ženskej v kostýme? Veď ani neviem, koho mincou chcela zachrániť, navyše kvôli tomu okrúhemu plechu zabila dvoch ľudí! Barmanovi? Tomu sexuálnemu deviantovi? Barmanovej? Veď to bola groteska v sukni. Alebo tomu dedovi, ktorý bol mincou posadnutý ako posledný závislák na heroíne alebo ženská na novom vydaní Farmy? Alebo som mal azda fandiť rozprávačovi, ktorým bol (tram-ta-da-dá) komár? Ten aj tak čoskoro umrie, veď to poznáte...
poviedka sto štyridsiata ôsma
Slovanský príbeh s bohmi a ľuďmi a štylistikou ako sa patrí. Páčila sa mi „mikropovesť“ o vzniku kukučky, viete, toho váčika-bezomovca.
Príbeh, kde vystupoval Tichosmil, Svorad a Bylina (a iní) patril medzi tie „príbehovské“, t.j. viac sa v ňom dialo ako moralizovalo. To beriem, príbehy, kde sa niečo deje mám vždy radšej a bežný čitateľ takisto ocení viac akciu (ktorej tu bolo tak akurát) ako nekonečné poučovanie. Príbeh o žene, ktorá počula zvláštny hlas a nasledovala ho až kdesi na územie potvor podobných minotaurom, bol relatívne strhujúci, i keď nemôžem si odpustiť poznámku, že by som v ňom zopár pasáži zoškrtal. Pasáže s chlapmi, ktorí sa nešťastnicu rozhodli vydať hľadať, mi pripadali trocha atraktívnejšie, a nie len preto, lebo sa v nich viac hýbalo svalmi ako rozumom.
Keďže som už načrtol, že príbeh sleduje osudy dievčiny (liečiteľky) a skupiny, ktorá ju hľadá, neprekvapí, že text bol rozdelený na pasáže sledujúce toho či onoho hrdinu. Tie boli dostatočne oddelené, nemal som problém sa medzi nimi „prepínať“, avšak miestami, keď bola v jednej časti akcia vybičovaná do vyšších otáčok, bola náhla zmena scény skôr na škodu.
V príbehu mi vadilo zopár vecí – bohyňa počas prvého osobného rozhovoru s Bylinou rýmovala. Totálne zbytočne, pretože – nemôžem si pomôcť – rýmy pôsobili prvoplánovo, čisto s cieľom ozvláštniť dialóg a poukázať na prítomnosť niečoho nadprirodzeného. Vo výsledku však samotný povedaný text deklasovali a scéna tak stratila na vážnosti.
Keď som spomínal škrtanie, vyhodil by som celý posledný odsek. Svorad mal skončiť pokojne a žiaden ďalší text nebol podľa mňa potrebný.
Čo by som, naopak, objasnil a rozpísal, bolo posolstvo, ktoré so sebou prinieslo do príbehu dieťa. Čo to bolo zač? Prečo ešte aj ten posledný dedinčan bez mena na konci usporadúval oslavu na počesť toho dieťaťa, ale čitateľ nemal ani šajnu, prečo?
Vo výsledku šlo o atraktívny text, napísaný celkom zručne, ale pre dosiahnutie vyššieho hodnotenia (a celkovej úrovne) by som ho ešte prehnal nejakým zručným korektorom. Ináč fajn.
poviedka sto štyridsiata deviata
Démonom nasiaknutý príbeh, v ktorom pôsobil notár, barón, hajtman, richtár a mladík, ma štval. Nejde ani tak o príbeh, ktorý bol vo svojom základe dobrý (démon, ktorý sa v mestečku tak trocha urve z reťaze a začne konať „spravodlivosť“ na hodnostároch mesta), ide skôr o jeho podanie. Už podľa názvu bolo zjavné, že príbeh bude prinajmenšom zmesou vlastného príbehu a útržkov zo zápiskov denníka jedného z aktérov. To by nebolo zlé, avšak podanie bolo na niektorých miestach fakt zvolené nesprávne.
Hneď celá prvá polovica príbehu (ba i viac) bola písaná z pohľadu hajtmana. Človeka tak hnusného, že ešte aj slnko zájde, keď ten hajzel ráno vykukne z okna. Postava, ktorá neprestajne nadáva na celý svet, na ostatných ľudí, ktorí sú podľa neho takmer nižšou formou života a najviac zo všetkého, zdá sa, nenávidí svoju prácu, čitateľ jednoducho nemôže mať rád. Keď sa mu potom dostane pod ruky chúďa chalanisko Michal Brezák, hranica mojej znášanlivosti toho idiota bola zlomená rýchlejšie, než prsty chlapca mučiacim nástrojom.
Druhá polovica bola písaná už takmer výlučne ako zápisok z denníka. Tú písal práve Michal (okolnosti, prečo k tomu došlo, vynechám), ale v podstate ani napriek zmene rozprávača nedošlo k nejakému rapídnemu zlepšeniu v príbehu. Postupne sa dozvedáme, prečo a ako sa vlastne diali veci v mestečku, prečo umreli všetci tí zlí-zlí ľudia a kto/čo za tým všetkým je (ups, spoiler na začiatku hodnotenia). Autor sa očividne snažil odlíšiť štýl písania zápiskov medzi hajtmanom a Michalom, čo sa mu podarilo, avšak nemohol som sa ubrániť dojmu, že zápisky boli nereálne. Niekto, kto koná v zhone, komu čochvíľa začnú trieskať na dvere, kto je napumpovaný adrenalínom a navyše nie je práve dvakrát vzdelaný, jednoducho nemôže vyskladať takéto vetné konštrukcie. Stačí sa len niekedy zamyslieť, alebo požiadať svojho – nazvime ho vidieckeho – kamoša o prosbu, nech skúsi niečo formálne napísať. Výsledok bude takmer bez výnimky ešte zúfalejší, než jeho osobný verbálny prejav (skúšal som to sám, overené). Potenciálne dobrý príbeh tak zabíja neuveriteľné podanie, ktoré vo výsledku prehlasovalo aj konanie vlastných hlavných postáv. Tie, nech sa už snažili hrať svoje úlohy sebeviac, nakoniec výsledok neutiahli.
poviedka sto päťdesiata
Krátka poviedka dostane krátky popis. Vlastne prepíšem sem poznámky, ktoré som si zapísal bezprostredne po dočítaní.
„Akože čo? smiech Krátka story o cestovaní v čase, prvom hriechu a pôvode utrpenia každodenného. Farmaceutici musia mať radosť. Bolo to také ľahké a uvoľnené, s „mesidžom“, ale aj tak by som to nenominoval do finále. Nezanechalo to výraznejší dojem.“
poviedka sto päťdesiata prvá
toto je tiež jeden z príbehov, ktoré by som rád videl v zborníku. Stret zástupcov technicky vyspelej spoločnosti (hovorím o niekoľko storočnom časovom rozostupe) so zástupcami ľudu prostého, baču a jeho honelníka, sa len tak nevidí. Kombinácia ústredných postáv už sama o sebe ponúka priestor pre vtipné scény a momenty a autor túto možnosť využil naplno. Bača Jano a jeho pomocník Ďuro sa v snahe zachrániť svoje stádo ovečiek nedopatrením ocitajú vo vesmírnej lodi, na ktorej palube sú členovia záchrannej misie Meotar a Plexis. Jedni aj druhí sú vzájomným stretnutím zaskočení, no každá dvojica sa s tým vysporadúva po svojom.
Časom dôjde k istému zvratu, objasneniu prítomnosti návštevníkov z budúcnosti v dobe nedávno minulej a skôr, než sa jeden nazdá a povestná ovca cez ohradu preskočí, príde koniec. Koniec je to však taký smutno-smiešny, s posolstvom, že kedysi predsa len bolo akosi ľahšie na svete, aj bez tej nutnosti všetko riešiť politicky/kultúrne/ekonomicky/spoločensky/genderózne v čo najvyššej korektnosti. Niekedy aj prostá rana po papuli vydá za viac ako desať strán etických noriem.
Pri čítaní som sa naozaj bavil, príbeh ma neustálymi poznámkami bačov držal v dobrej nálade a narážkami na život v budúcnosti zasa nútil zamyslieť sa nad tým, že fakt k takejto spoločnosti smerujeme; vo výsledku šlo o dobre namiešanú zmes, ktorú som veľmi rád dočítal do konca.
poviedka sto päťdesiata druhá
Príbeh o jednom strašne poctivom rytierovi menom Bren, ktorý sa rozhodol zarobiť na princeznú, vyhrať chleba a získať turnaj. Teda naopak. Celé to bolo také posunuté a nešikovne napísané, naprieč celým príbehom čitateľ neustále narážal na hlúposti. Kráľ sám uvádza začiatok turnaja (tak tromi vetami), trubač netrúbi, ale moderuje, rytieri sa chovajú ako ovce, prípadne spodina a podobne. Samotný Bren sa ani raz netituluje, žiaden sir, žiaden rytier, žiadne panstvo a podobne.
Počas celého príbehu mi neustále vyskakovala analógia s filmom Príbeh rytiera, akurát keby ho točil Uwe Boll.
Samotný fantastický prvok bol do príbehu vložený totálne natvrdo, bez lásky a lubrikantu. To rytier, v ináč celkom klasickom stredoveku (akože), dostane za úlohu zabiť zopár víl. A keď víly nájde, jednoducho ich ukecá, aby z lesa odišli a nevraždili ďalších poddaných. Odhliadnuc od toho, že Bren – tak ako vlastne všetky postavy príbehu – má repliky na úrovni pastiera kráv, ktorý sa hrá na rytiera, víly dvomi vetami prehovorí, je príbeh beztak deravý.
Rozoberá totiž nie jednu, nie dve ale rovno tri zápletky. Počas turnaja sa tak nemusíme vysporiadať len s turnajom, Bren sa musí vysporiadať takisto aj s nečestným rytierom Knechom z Trnky, dotieravou babou Riesou, ktorá VŽDY dostane to, čo chce (a vie robiť perfektné sendviče), ale aj so záletníckou princeznou.
Brenovi sa nakoniec všetky spory a úlohy podarí splniť, zlo bude potrestané, záletníctvo taktiež, stratená princezná sa nájde (akože len tak, mimochodom), všetko sa bez väčších emócií skončí šťastne a náš milý rytier sa nenápadne vytratí s povzdychom, že má toho kráľovstva postaveného na hlavu akurát tak dosť. No a ja, ja si poviem to isté. K tejto poviedke.
poviedka sto päťdesiata tretia
Toto bola šialená jazda, ktorú by som na základe pomeru príbehu/šialenstva porovnal k jednej skoršej poviedke. Tej so štyrmi pohlaviami a tak. Narozdiel od spomínaného opusu však tejto chýbala nejaká silnejšia myšlienka, pretože idea, ktorá v tomto texte bola, bola značne zatlačená do úzadia reáliami. Predsa len, sledovať rozhovor planét a hmlovín a sĺnk a iného vesmírneho bordelu, je psycho samo o sebe, než aby človek ešte uvažoval o previazanosti príbehu a jeho metaforickej bohatosti. Ako na svojom blogu spomenul pozorovateľ tohtoročnej mCeFy, Zdeno Mikláš, Cena Fantázie nie je veľmi vhodná pre experimentálnu literatúru. A ja pridávam, že to kvantum textu v tak krátkom čase jednoducho vylučuje možnosť venovať sa každému dielu s dôslednosťou, aká by mu mala prináležať. Aj preto som túto poviedku nezatratil, ale v porovnaní s ostatnými som nemal inú možnosť ako ju oštítkovať ceduľkou príliš crazy.
poviedka sto päťdesiata štvrtá
Večný boj svetla a temnoty zhmotnený do tohto kratučkého, v podstate jeden súboj trvajúceho príbehu, bol akýmsi monológom. Zlo nemožno vyhnať zlom, pomsta nie je správna motivácia, treba vyčkať správnu chvíľu.
Toto všetko by som si z príbehu odniesol, bohužiaľ, súdim tak jedine podľa poznámok, ktoré som si k príbehu zapísal. Súboj démona a anjela na súkromnej krížovej výprave trval v konečnom dôsledku príliš krátko, nestihol som sa doňho ponoriť ani po členky a bolo v podstate po všetkom. Celkový dojem tak aj napriek posolstvám ostal balansovať na hrane neistého „meh“ s nepresvedčivým „oukej“.
poviedka sto päťdesiata piata
V tomto príbehu sledujeme kroky Tibora. Tibor je chlapík, introvert, spoločensky aktívny ako umrtlec, ktorý jeden večer nasadne do autobusu. Chyba. Nočný spoj totiž vezie trocha inú chásku, ako si chlapík sprvu uvedomoval, rýchlo sa však spamätá vo chvíli, keď vodič, divné indivíduum v kapucni, začne mordovať ľudí na zastávke. Raz jedného, raz viacerých. Svoje obete si vyberá zjavne náhodne a čitateľ spolu s Tiborom zo začiatku strašne tápe. Nad logikou konania vraha však nie je veľmi kedy uvažovať, pretože jednotlivé morbídy (jéj, vymyslel som slovo) sú vykresľované s až takmer nepríjemným zmyslom pre detail. Krv tak špliecha na všetky strany, podlaha sa pozvoľna farbí karmínom a plní vnútornosťami a čitateľ má čo robiť, aby sa sústredil na príbeh.
Vo chvíľach najväčšieho vypätia, našťastie, prichádza Tiborov únik od reality v podobe spomienok na šťastné chvíľky, ktoré strávil s priateľkou Emou. Tá v príbehu, ako sa postupne dozvedáme, zohráva takpovediac kľúčovú úlohu, a tak s koncom poviedky, kedy je už osud nášho hrdinu takmer spečatený, sa dozvedáme pravý zmysel celej nočnej jazdy autobusom, rovnako ako aj osudom Tibora.
Na základe myšlienky poslednej jazdy autobusom mi však nedá nepoložiť logické otázky. Prečo do autobusu nastupovala Ema? Prečo vodiť vraždil vinných aj nevinných? To akože všetci mali niečo na rováši? To ma núti k zamysleniu, fakt sme všetci takí odsúdeniahodní?
Napriek rozpačitému koncu šlo o pomerne slušný krvák, kde sa krvou a efektami nešetrilo, takže ak už nie pre mysterióznosť, tak minimálne pre násilie, napätie a strach by som uvažoval o nominácii na Cenu Béla. Keby som mal takú možnosť.
poviedka sto päťdesiata šiesta
Ako bola predchádzajúca poviedka netradične dobrá, táto bola netradične… no… zlá. Hlavná hrdinka je študentkou vysokej školy a adoptovaným dieťaťom na plný úväzok. Jedného dňa sa s kamoškami vyberie na babskú jazdu. Má 24 a striebornú Toyotu (ak si dobre spomínam), domov sa vracia triezva (Haló, Amerika?). Pred autom ju prepadnú nejakí gangstri, ktorých si najala tajomná postava. A naša hrdinka ich vo svojom slušivom mestskom outfite zmláti ako nič. Bem - lakeť, Prásk - koleno, Pich - nožík v srdci, Pich - zase nožík v srdci. Lebo sa práve v čas dozvedáme, že baba vie bojové umenie. To je jej však aj tak prd platné, pretože chlapíkov bolo priveľa, jeden ju schmatne a šmykne nožom po krku.
Mohol to byť krásny koniec, ale nie. Hrdinka sa preberá v Hádovom Podsvetí (jop, grécka mytológia po americky). V tomto momente čitateľ zisťuje, že Teséria, naše dievčisko, je dcérou Atény a Hypna, boha snenia. Vychovávali ju sudičky v ľudskej podobe a ešte ktosi (kto si má tie mená pamätať?) v podobe adoptívnych rodičov.
Vezmem to skrátka. Po krátkom zoznámení a komentároch hrdinky na štýl: “Wau, som bohyňa? To je paráda! A viem toto? (v rukách sa jej zjavia dýky) Bomba!” sa celý ansábl vydáva za Áresom, ktorý to mal všetko na svedomí. Aby toho nebolo málo, pripletie sa do toho aj Zeus, je to však jedno, pretože všetci dostanú nakladačku od tínedžerky, ktorá zistila svoje schopnosti desať minút dozadu.
Nakoniec sa s nájdenou dcérou všetci udobria (teda až na Áresa, ten dostane trest naozaj ”primeraný” za podrezané hrdlo jednej bláznivej ženskej) a koniec.
Viac sa nevyjadrujem. Štylistika šúcha priemer zdola a chyby s preklepmi sa tiež našli.
poviedka sto päťdesiata siedma
V príbehu na tuším ani nie desať strán sa stretneme s nasledovnými postavami: Markus, jeho sestra Bell, Hope, Kassandra, Sergej, Peter s Pavlom, Elena, Ivana, Kamila, Naďa, Nadin otec, profesor Magnus, Vladimír, René, Sára, Kastor a jeden zloduch, pán čohosi a vládca niečoho iného. A armáda robotických prízrakov. Osemnásť hlavných postáv.
Mám znova spomínať fakt, že toto je poviedková súťaž? To znamená málo postáv, nevyvíjajúce sa charaktery, jeden problém, jednota miesta a času, všetko, nás to učili na základnej škole, fakt. A tu si príde autor a drbne mi pred oči osemnásť postáv. Pevne verím tomu, že počas dobrodružstva, ktoré bolo v tejto poviedke iba naznačené a určite je súčasťou románu (jop, toto nebola poviedka, toto bol výňatok z románu, niekde zo stredu), stretnú ešte zo štyri ďalšie charaktery. To by si mohli pokojne zahrať futbal.
No nič. Keď odhliadnem od faktu, že postáv je na poviedku trestuhodne veľa, musím uznať, že každá má niečo do seba. Charakterovo nemohla vyniknúť ani jedna (čuduj sa svete), ako čitateľ si ich tak fixujem na základe ich špeciálnych schopností. Markus sa mení na vlkolaka, Bell svietia oči na červeno, Hope vie z dlaní šľahať oheň a tak ďalej. Celé zoskupenie mi pripadá ako partia z nejakej hry (v jednom kuse mi prichádza na um iba Final Fantasy) a utvrdzujem sa v názore, že keby dielo bolo dlhšieho formátu a postavy dostali aj iný rozmer, bolo by to atraktívne čítanie, minimálne pre naše chlapčenské tínedžerstvo.
To by však autor musel popracovať na svojej gramatike a kontrole textu, pretože čiarky boli vskutku divotvorné a poukladané takmer náhodne. Už sa ani nepozastavujem nad ktorý/í a našlo by sa aj zopár preklepov typu ”jedným z bratou”. Komixovo-dobrodružne ladený príbeh s atraktívnym nástrelom deja a hrdinskými postavami sa teda obšmieta niekde v šedi priemernosti práve kvôli nezvládnutému žánrovému obmedzeniu a kvantom gramatických prehreškov.
Obrázok pochádza zo stránky:http://simbattleboard.blogpost.sk/2010/07/battle-report-dwarves-vs-dragon.html?m=1