Zápisky porotcu 14 - takmer finiš

Predposledná nálož hodnotení poviedok Martinus Ceny Fantázie je na svete, posledná príde cez víkend.

Vážne, vážne nemám čas na nejaký úvodník, nate.

poviedka sto tridsiata prvá

Chlapík, tuším menom Phillips Landers, sa nechá zmraziť. Trpí totiž nevyliečiteľnou chorobou a verí, že v budúcnosti sa na ňu nájde liek a on neumrie predčasne.

Hlavný hrdina poviedky sa tak prebúdza o niekoľko rokov neskôr, chorobu mu vyliečia, avšak z nejakého dôvodu si ho v univerzitnej nemocnici nechávajú akosi dlho, až mu to začne byť podozrivé. Phillips tak uteká, nachádza útočisko u arabského SBSkára, s ktorým sa rozhodne odhaliť zvrátené praktiky zlovoľného lekára v nemocnici. Či sa mu to podarí, už neprezradím.

Poviedka mala námetom našliapnuté byť celkom chytľavým dielkom. To, čo ju však zabíja a posúva do dolnej polovice bojového, pardon, bodového poľa, sú však niektoré nelogické momenty, ktoré sa ako na potvoru vždy zjavia v tú najnepríhodnejšiu chvíľu. Ak odhliadnem od preklepov, vďaka ktorým majú isté osoby na svoje konanie párny dôvod a všadeprítomných zámen i/y, ma najviac štvali drobnosti ako:

  • priľahký útek hlavného hrdinu z nemocnice. Takmer sa zdalo, že odišiel absolútne nepovšimnutý.
  • neuveriteľne blbý koniec. Na ministerské (ak si dobre spomínam) zasadnutie vpália bez akejkoľvek bezpečnostnej kontroly, hneď potom, ako vyšliapu na celkom vysoké poschodie peši, pretože vo vládnej budove nefunguje ani jeden výťah (ehm). A ministri, ktorí naše hlavné postavy vypočujú, bez váhania zožerú každú vetu, ktorú títo nezvaní hostia vypustia z úst, veľaváženého lekára bez okolkov spacifikujú a tak.

Celý záver je vlastne napísaný neuveriteľne z rýchlika, všetko sa deje ako na horskej dráhe, čo vôbec nekorešponduje s tempom ostatku poviedky. Príbeh, ktorý bol takto do kapitol načrtnutý v prvých dvoch tretinách poviedky, by si zaslúžil dlhšiu stopáž obecne, podrobnejšie popisy fungovania súčasného sveta a aj hlbšie rozobrané charaktery. Takto šlo o akčnú jazdu s nezvládnutou dynamikou.

poviedka sto tridsiata druhá

Napoly lyrická a napoly konkrétna rozprava o vzniku sveta. Názvy čohokoľvek boli dosť ťažko čitateľné, kvôli extravagantnosti končili poväčšinou na th a musím skonštatovať, že ani ich neobvyklosť nevytiahla mdlý príbeh zo šedi priemernosti. Popravde, každý tretí hráč rolových hier, ktorý si pre potreby hry vytvára vlastný svet, by čosi podobné spackal ako takú okrajovku, ‘by mal na čom podkladať napríklad existenciu božstiev vo svojom hernom univerze. Výhodou poviedky bola jej krátkosť, nevýhodou naozaj nepútavé podanie. Ako som si do poznámok napísal: ”Čítalo sa to ľahko, a zabudlo rýchlo.”

poviedka sto tridsiata tretia

Zdá sa, že zombie žáner upadol za posledné dva roky dosť do úzadia. Jedným z mála zástupcov tohto podžánru bola aj táto poviedka. V nej sledujeme stopy Kurta, lovca-samotára, ktorý sa ponevriea svetom a snaží sa dostať na nejaké miesto, kde sa dá zaspávať bez strachu, či sa ráno zobudí. Atmosféra bola výrazne podčiarkovaná Krutovým postojom k životu a životom k ostatným ľuďom. Správal sa odťažito, tak, ako sa na správneho samotára patrí. Bohužiaľ, ja ako nestranný čitateľ som si od tejto postavy vzal rovnaký pohľad na svet, a tak všetky postavy, ktoré Kurt stretol počas svojej cesty, mi boli úplne ľahostajné. Napríklad smrť celej skupinky preživších kdesi v garážach, na čele s Annou. Ako tak nad tým rozmýšľam, na vine bolo aj minimum dialógov, ktoré bránilo vytvoriť si k iným postavam aspoň aký-taký vzťah.

Páčilo sa mi, že sa autor vyhýbal pomenovaniu “zombie” a takisto, že pridal inovatívne, manipulujúce potvory alebo ľudské stonožky do svojho zombie sveta. Hej a nehorázne ma rušili šialené čiarky.

poviedka sto tridsiata štvrtá

Kratšia vec. Sme v knižnici, s nami jeden chlapík stojaci v prítmí, rumázgajúca a hysterická žena a jej mŕtvy manžel (asi preto tá hystéria).

Z celého príbehu si pamätám s t r a š n e p o m a l é odhaľovanie pointy. Žena reve, zrazu hľadá nejakú knihu. Knihy nikde, žena šalie, knihu nachádza, kniha je divná, žena berie pero a čarbe do knihy, kniha odmieta spolupracovať. Má totiž takú neoriginálnu, ale stále (osobne) neokukanú moc splniť to, čo sa v nej deje. No a akurát ako na potvoru nevie priviesť mŕtvych späť k životu.

Príbeh nebol napísaný zle, ale na dramatickosti uberali gramatické preklepy (”Chce zliesť...”), čiarkové šialenstvo, opakujúce sa synonymá a taktiež logické chybičky. “(knihy) Obvinenej zmierniť pád jej nebohého manžela.” Pokiaľ som pochopil chronológiu správne, manžel umrel práve kvôli pádu. A tak, proste na budovanie atmosféry to bolo rozvláčne, žena ma rozčuľovala a stoicky stojaci chlapík znervózňoval.

poviedka sto tridsiata piata

Táto poviedka bola rozobratá dvoma porotcami (mnou a Luciou) a hlavným organizátorom súťaže Martinus Cena Fantázie 2014, I. Aľakšom počas workshopovej akcie Autori na pranieri, ktorá sa konala počas akcie Rozbaľ to, Bratislava!. Pre tých, ktorí tam neboli, tak len stručne zhrniem.

V poviedke je hlavnou postavou nemenovaný chlapík, ktorý je tak trocha majiteľom maličkého vydavateľstva a stal sa porotcom autorskej poviedkovej súťaže. Počas príbehu sa na základe drobných indícií dozvedáme čo-to o nie celkom prirodzenom pôvode Porotcu, pričom aby príbeh nebol veľmi jednotvárny, je pravidelne prerývaný kúskami poviedky, ktorá ho až priveľmi zaujala. Tá rozpráva o študentke Barbore, ktorá sa po prednáške a verejnom znemožnení rozhodne ukázať lektorke, že nadprirodzené bytosti existujú. Ako malá totiž stretávala škriatkov na kraji lesa, neďaleko dedinky, kde bývala jej babička.

Tieto jednotlivé príbehy sa prelínajú jeden cez druhý, postupne sa prehrýzame jedným aj druhým až do zdarného finále, ktoré si všetky talóny nechalo na koniec. Jeden čože?!? moment tak strieda druhý s nehoráznou kadenciou, až sa pristihnete, že čítate jedny a tie isté riadky dokola a s tupým pohľadom civíte na text, pretože nechápete.

Verím tomu, že od poviedky bolo ťažké sa odosobniť, nakoľko niekoľko veľmi výrazných detailov až priveľmi nápadne pripomínalo samotnú Cenu Fantázie. Niet pochýb, že autor s touto kontroverziou rátal, a tak ma to láka k záveru, že skôr ako o výžledné umiestnenie mu šlo o overenie si svojich autorských kvalít. Ja za seba môžem povedať, že príbeh ma určite zaujal, mal všetky prvky, ktoré poviedka má mať, minimum chýb, akurát pasáže Porotcu ma bavili o poznanie menej, než akčnejšie ladené časti s investigatívnou Barborou.

poviedka sto tridsiata šiesta

Máme akčný príbeh. Jednotka zložená z vedcov a vojakov bola vrtuľníkom vyslaná za polárny kruh preskúmať istý tajomný úkaz. Vo vrtuľníku sedeli: Ellen, Chekov, Chris, Lucas, Lisa, Bens, Adria, Patrik, Carlos a Nel. A to nerátam pilotov. Nieto, že postáv bolo na poviedku až až, autor/ka sa nesnažil ich ani len nejako extra rozlíšiť. V útrobách vrtuľníka tak lietajú dialógy jeden za druhým, tu narážky, tam vtipy, vyhrážky a podobne a vy si pripadáte, že sedíte medzi nimi, na hlave máte papierový sáčok a v ušiach filtrovacie špunty, pretože síce počujete, čo postavy rozprávajú, ale až na pár mizivých okamihov nemáte ani najmenšiu páru, kto to práve hovorí.

Posádka zakrátko havaruje (takže pilotov si škrtáme) a ostatní sa snažia dostať do polárnej základne, kde sa majú venovať ďalšiemu výskumu. Počas cesty ich však stihne jedno nešťastie za druhým, tu blesky z jasného neba, tam hladný ľadový medveď a vy, vy sa namiesto toho, aby ste prežívali to akože napätie spolu s postavami, iba tešíte, pretože s klesajúcim počtom živých členov výpravy konečne máte aspoň akú-takú predstavu o tom, kto momentálne vedie dialóg.

Dialógy samotné sú pritom písané veľmi, veľmi neformálne. A na celkovom dojme sa nezanedbateľne podpisuje aj kvalita textu, ktorá je takpovediac slabá. Čiarky pri osloveniach chýbajú do jednej, na poviedku sa toho vďaka chýbajúcim doplnkovým a uvádzacím vetám deje strašne veľa a neraz sa v príbehu stratíte. Pritom príbeh ako taký by bol aj celkom fajn. Tajomné úkazy má totiž na starosti akási astrálna bytosť, ktorá si jednu z vedkýň zvolí ako hodnú toho, aby sa jej ukázala. Nakoniec sa všetko akosi zvráti v čase a až po rokoch si isté veci niektoré postavy uvedomia. A neuveriteľne ma vytáčalo dookola sa opakujúce slovo ”čí”.

poviedka sto tridsiata siedma

Príbeh, v ktorom sa jeden naštvaný vladár (Dolak) rozhodol pomstiť za smrť svojej večne sa ožierajúcej ženy. Na návšteve v krásnom, až nechutne idylickom kráľovstve sa jeho žena zabila a on ako kompenzáciu požadoval niečo na revanš. Dobrotivo-nedômyselný kráľ súhlasil a návštevník si tak zaumienil, že si vezme kráľovnú (ak som sa pomýlil, pardon). Jedného dňa. A tak začalo dlhotrvajúce stresové čakanie na druhý príchod barbarského vladára.

Hlavná hrdinka Nesta nás sprevádza takmer výlučne celým príbehom a je prototypom ideálnej kladnej postavy. Je milá, pekná, šikovná s mečom, vie toho sakra veľa. Navyše aj jedno malé tajomstvo, ktoré sa pred Dolakom podarilo ututlať, a tak sa Nesta ocitá v cudzej krajine, zatiaľ čo panovník jej kráľostva je… zahojený.

Dielko nebolo napísané najhoršie, boli tam aj svetlé chvíľky, gramaticky relatívne zvládnuté. Čo však kritizujem najvyššie a zároveň tým príbeh nominujem na vyradenie zo súťaže, je fakt, že príbeh nie je poviedka. Je to prológ románu, a to je nezameniteľný fakt. Príbeh totiž končí presne vo chvíli, keď by sa mali, celkom logicky, začať diať nejaké ďalšie a omnoho väčšie veci. Je mi ľúto, ale takto sa názory na román nezískavajú.

poviedka sto tridsiata ôsma

Toto, vážení páni a dámy, toto bola parádna duchárčina! Bál som sa miestami ako fras, nechápal som, o čo ide, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú a záver, aj keď bol trošičku dlhší, než by bolo si najzdravšie, bol dychberúci. Síce vo výsledku nešlo o žiadnu novinku na poli príbehov, ale práve vďaka zmáknutej narácii, uveriteľným postavám Lindy a Jakuba, či už boli nažive alebo po smrti, som ostal ohromený.

Na druhej strane, vytkol by som detaily, napr. až príliš veľkú Lindinu moc, obzvlášť ak vezmeme do úvahy, že dievča si svoj stav uvedomila až dlho po svojich paranormálnych činoch. A vadil mi aj logický skok, keď zabila svojho psa. Prečo to urobila? A najmä, ako?

Ináč poviedke fakt nemám čo vytknúť. Príbeh bol napínavý a akurát dlhý, ak by to bolo v mojej moci, je to jednoznačný finalista ceny Béla.

poviedka sto stridsiata deviata

Jednoduchý príbeh z lesa. Nie, nesmejte sa, fakt sa to odohrávalo v lese, navyše (s prihliadnutím na celkovú kvalitu textu) vykreslený bol celkom pekne. Maťo, chalan, ktorý sa v ňom stratil, však budil dojem prachsprostej figúrky v citovo odťažitom rozprávaní. Práve forma podania príbehu, rozprávanie, deklasovala celú atmosféru o dve triedy nižšie. Rozprávač sa totiž v príbehu vôbec citovo neangažoval, a tak som vo výsledku ostal s pocitom, že čítam zapísané rozprávanie Joža z krčmy, a nie nervydrásajúci horor. Pritom zápletka mohla byť celkom dobre spracovaná (mátoha zvaná Obesenec vraždila deti, ale jedno prežilo, vrátilo sa do dediny a čas od času dakoho zamordovalo v lese, lebo mu jednoducho preskočilo). V už beztak prostom príbehu sa navyše objavila logická chyba, jačanie dieťaťa v lese. Keby tam bolo bručanie vraha, vzal by som to skôr, ale takto zavádzať čitateľa bude mať podľa mňa skôr za následok, že sa na konci, po vyústení, naštve, prečo ho ťahali za nos.

poviedka sto štyridsiata

Akčný príbeh s potenciálom na niečo dlhšie, či už román alebo zbierku príbehov neohrozeného Lovca. Dwade je správny akčný hrdina. Zdravotne rozbitý, psychicky rozmontovaný, ale beztak neohrozený chlap, ktorý pracuje pre agentúru s troška morálne pokrivkávajúcim podnikateľským zámerom. Čo už, usmrcovať smrteľne chorých ľudí a z tajomného extraktu z ich tela vyrábať tú najneuveriteľnejšiu drogu na svete nemusí voňať každému. Dwade však pre svoju prácu má isté motívy, ktoré sa dozvedáme v správnu chvíľu.

Príbeh je rozkúskovaný na pár scén, počas ktorých sa postupne oboznamujeme s celým svetom, prečo čo a ako funguje a stretávame sa tu aj s novým Dwadeovým parťákom Reyom. Rey, narozdiel od hlavného hrdinu, je jednorozmerný charakter, ktorý vsádza na svoju veľkosť a silu a… a… v ten najočakávanejší čas odhalí svoje pravé pohnútky. Pardon, ale tento zvrat bol síce neočakávaný, ale keď som sa ocitol na scéne s domom, kde čakali ďalší nešťastníci na prevoz do priestorov agentúry a odrazu som sa dočítal k zvratu (autor, vieš, o čom hovorím), som sa seriózne na*ral. Fakt? Fakt nič lepšie ti nenapadlo? Bolo to neuveriteľne lacné a rozdýchaval som to do konca poviedky, až mi takmer ušila pointa so záverom. Jedno šťastie, že ten bol dobrý, ináč by poviedka oscilovala pod priemerom.

A hej, pobavili ma brepty ako: “Potom pokrčil hlavou a snažil sa trocha spamätať..”


Obrázok je zo stránky: http://www.thehumms.com/areyoudead.html

Marek J. Kolcun
Hore