Užívajte v zdraví. Ďalšia sada vo štvrtok.
poviedka sto dvadsiata prvá
Keď je hrdina nad vecou, je nad vecou aj čitateľ. Potom je tým poznačený celý príbeh a ak táto “nadvecnosť“ nezapadá do celkového štýlu poviedky, je to potom zlé. Poviedka o agentovi, ktorý mal za úlohu vybaviť vysťahovanie bezdomovcov z budúceho stavebného pozemku, však bola hraná presne na takúto ľahkovážnu strunu a pri jej čítaní som sa celkom bavil. Bol tam za máčik akcie, za hrsť nadprirodzena a za vedierko zábavy. Vesmírny kamoš zvaný Majka bol vtipný napriek svojmu osudu, ktorý ho čakal, ale jeho samotný postoj k životu bol aspoň tak nad vecou ako postoj samotného hlavného hrdinu, takže sa to dalo bez problémov zvládnuť. Zápletka bola celkom nápaditá, čo si zaslúžilo rozhodne pozitívne body a takisto aj záver, ten bol taktiež prekvapivý, čo sa na poviedku sluší a patrí. Spoľahlivo vyšší priemer.
poviedka sto dvadsiata druhá
Príbeh začal tak dobre! Prostredie ako keby z tridsiatych rokov, detektívi vyšetrujú vraždu pri obstaróžnom dome na konci predmestia, sneh, zopár postáv, jedna pekná žena a zopár škaredých, záhada na obzore a potom... potom sa to celé po*ralo. To, čo začalo ako nádejný horor, sa zvrhlo na vlkodlačiu jazdu plnú zubov, slín, úchyliek, vlkodlačích stríg a prapodivných internetových zoznamiek. Príbeh bol príliš zahltený množstvom faktov, čomu nepomáhal ani priebehový čas rozprávania. Vlkodlaci boli divní a zvrátení, najhoršie bolo, že vlkodlakom bol tam pomaly takmer každý druhý človek a – úprimne – už som len čakal, že ešte aj nevinná (a rovnako úchylná) martinka si dvihne sukňu a pod ňou bude schovávať huňatý chvost.
Celé to bolo divné a krvavé a bol som úprimne rád, že som to mal túto chlpato-krvavú jazdu za sebou. Autorovi by som rozhodne odporúčal popracovať na horore alebo detektívke, pretože akčné scény boli fajn, ale to ostatné, to radšej nechať v skrinke.
poviedka sto dvadsiata tretia
Na postapokalyptické príbehy mám trošku slabosť. Začalo to Metro 2033, úspešne v tom pokračuje ešte stále nedočítané pokračovanie a v hľadáčiku už mám zopár ďalších adeptov na prečítanie.
Preto ma príbeh tejto poviedky zaujal. Zničené ľudstvo, asi pomätený hrdina, asi sám v širokom okolí, začínalo to dobre. Písané to bolo autenticky, takými tými hovormi k sebe, človek tak mohol vidieť až takmer do duše hlavného hrdinu. Hrdiná sa chová nejako pochabo, čo udrie do začiatku hneď od začiatku. Keďže však čitateľ nie je dilino, dá si dve a dve dohromady už zhruba v tretine poviedky a zvyšok je už len taká vata, ktorá postupne kryštalizuje do očakávaného konca. Vážne, je škoda tej stopáže, pretože keby bolo zopár riadkov vyškrtaných, poviedka by si udržala celkom slušné tempo a prerodu hrdinu (teda skôr jeho zdevastovaniu) by to vôbec neuškodilo. Voľba medzi vzťahu s figurínou a živou bytosťou bola až strašidelne úsmevná. Úsmevná, lebo veď je to proti zdravému rozumu a strašidelná, pretože v jednej chvíli si uvedomíte, že ono to je za istých okolností fakt možné.
poviedka sto dvadsiata štvrtá
Pri tomto príbehu som si začal robiť čiaročky, koľko krát sa zmenila scéna, pretože aj keď bola poviedka relatívne dlhá, mal som pocit, že sa scéna mení až podozrivo často. Tých scén bolo dovedna dvanásť. A teraz poviem, prečo mi to vadilo.
V príbehu sú dve dejové roviny. V jednej je Steven Beckinbridge, skrachovaný vedátor z NASA (ak si dobre spomínam), ktorý čosi pohnojil, a tak dostal jednu z najpodradnejších prác v agentúre. Kdesi na konci sveta, zavretý v pracovni, sledoval signál, ktorý vysielala akási vesmírna sonda, dokopy šlo o pomerne monotónne „píp, píp“. A odrazu tu zbadá čosi divné, čosi, čo ho donúti nedbať na bezpečnostné protokoly a zistiť dôvod výchylok.
V druhej rovine je zasa príbeh dvoch kamošov, tuším rybárov, Jonathana a Paula. Tí sa ocitnú na akejsi vzdialenej planéte vďaka – ako neskôr zistia – čiernej diere, do ktorej vlezú. Príbehové roviny, ktoré nemajú na prvý (a vlastne ani druhý) pohľad nič spoločné, však spája rovnaké meno – Martin Bormann. Komu toto meno niečo hovorí, hore ruku. Ja som musel trocha pootravovať Wikipédiu, aby som si osviežil pamäť a pre tých, ktorým sa to nechce hľadať, len v skratke ozrejmím, že išlo o popredného nacistického pohlavára, nazvime ho pravou rukou Hitlera. V alternatívnej minulosti sa mu pomocou jeho tímu vedcov podarilo otvoriť červiu dieru vedúcu na inú planétu. Zákonitosti na tejto planéte sú trošičku inakšie ako na našej materskej planéte, ľudia tu prekračujú celý svoj fyzicko-psychický potenciál a vôbec, postupujú na celkom inú úroveň. No povedzte, treba niečo iné nacistickému fanatikovi? Celé sa to zvrhne a musím uznať, že nie práve najlepším smerom.
Musím uznať, že autor si dal so zápletkou prácu. Všetko je prepletené, každá postava má v príbehu svoju úlohu a plní si ju dobre. Bohužiaľ, kvôli častým preskokom medzi scénami som mal pocit, že najmä Steven akosi hrá iba druhé husle, jeho postava oproti ostatným pôsobila až bezpredmetne. V diele nebolo veľa chýb, no škrtal by som tu jedna radosť. Príbeh mi pripadal nesmierne dlhý, bolo to isto spôsobené aj častým striedaním scén. Tuším, že jedna, dve scény tam boli na takej prínosovej úrovni, že keby som upravil zopár viet, celé state by mohli ísť preč a celkový výsledok by sa nezmenil. Dojem z poviedky bol i tak vcelku dobrý, i keď doteraz nechápem, prečo nacisti prestali na cudzej planéte starnúť, toto tam vysvetlené nebolo.
poviedka sto dvadsiata piata
Poviedka stojaca na vratkých nôžkach. Mal som pocit, že ju písal niekto nevypísaný, celková štylistika bola taká kolísavá, od priemernej po menej podarenú, beztak som však bol aspoň troška zvedavý, ako sa príbeh vyvinie. Aspoň ten, pretože atmosféra, hoci sa ju autor snažil budovať prostredím bola neustále zabíjaná gramatickými chybami všetkého druhu. Za bodkami zásadne chýbali medzery, i/y si vymieňali pozície na fakt neobvyklých miestach a iné. Najväčším znakom, že text nepochádza z pera skúsenejšieho autora však bolo časté opakovanie toho istého slova; napríklad slova “hrôza“, čo je, ako som už kedysi písal, nie veľmi šťastný prostriedok budovania atmosféry. Tak či onak, príbeh, kedy sa nemŕtvy otec rozhodol spojiť rodinu tým, že ich takisto znemŕtvi, bol svojím spôsobom originálny. Na druhej strane, nechápem, prečo otec zabíjal ostatných členov bytovky. Nezmyselné zabitia susedy alebo opatrovateľky Evičky tak boli dosť zjavnými zbytočnými a nevysvetlenými breptami, ku ktorým nemuselo dôjsť... keby bol autor vypísanejší.
poviedka sto dvadsiata šiesta
Po čase som mal pocit, že čítam nejakú klasickú literatúru. Z celého príbehu som mal pocit, že čítam takú klasickú dobrodružnú story, iba trošku líznutú niečím iným. Nejaká baba sa ocitne v rakve, o chvíľu zistí, že ju prevážajú piráti na lodi do Nového Londýna (ach, zase raz ten Londýn), aby sa s ňou vysporiadali jej tvorcovia. Jop, tvorcovia. Dievčina, poeticky nazvaná Tuláčka, je totiž klonom, umelo vytvorenou bytosťou, ktorá mala nahradiť zomretú dcéru nejakej bohatšej rodinky v US a A, ale z istých dôvodov nevyhovela. Táto premysa je celkom zvláštna, pretože svet je podľa čítaného príbehu v značnej dekadencii, spoločnosti sú v kvalitnom rozpade a vracajú sa do takého devätnásteho storočia. A pomedzi zháňanie obživy a bojovanie o osobné práva majú ľudia čas zaoberať sa takou zbytočnosťou, ako je klonovanie ľudí. Príbeh sa však čítal ľahko, bol taký svižný a ľahký, scény boli dostatočne obrazotvorné a postavy také klasicky charizmatické. Hajzel bol hazlom, kapitán bol sympaťák, ale tvrďas a podobne. A na záver, v príbehu bolo dostatok dialógov, takže by som si to vedel predstaviť napríklad ako rozhlasovú hru.
poviedka sto dvadsiata siedma
Túto poviedku som čítal s istým zápalom, pretože jedna vec, jediná sci-foidná vec bola rozpitvaná do podrobna, od spoločenského aspektu až po personálne dôsledky. Sprostredkovanie pocitov prostredníctvom médií priamo do hláv divákov (alebo skôr ciťákov?) bolo vyobrazené naozaj uveriteľne, napadlo mi, že presne takto by takýto formát zážitkov mohol byť reprodukovaný tretím stranám. Celé priblíženie technológie bolo sprostredkované pomocou súťaže dvoch „médií“. Svetoznámeho Jonáša Ketoša v roli Jonasa Cetusa, úžasného, medializovaného a milovaného davmi a Andreja, chlapa, ktorý robil veľkú časť špinavej roboty za neho. Mám však pocit, že celý ich vzájomný súboj na marketingovom poli upadal do úzadia na úkor predstavenia vízie modernej technológie.
poviedka sto dvadsiata ôsma
Príbeh, ktorý bol aj v Luciinom video hodnotení a vyslúžil si pozastavenie nad neobyčajným názvom. Rovnako aj ja som bol zaujatý titulom tohto diela a s očakávaniami neznámeho som sa ponoril do príbehu. Ten rozprával o chlapíkovi menom Rado, ktorý trpel utkvelou predstavou, že je prenasledovaný smolou. Samotný fakt ozrejmoval konkrétnymi prípadmi z minulosti, ktoré napriek tomu, že ich popisoval s ľahkosťou, by nejedného človeka privideli k myšlienkam, že je prekliaty alebo čo. Tento chlapík sa to naučil brať s akousi zmierlivosťou, no zhodou istých udalostí sa rozhodne špehovať svoju priateľku a kamaráta, jediných dvoch ľudí, ktorí ho ešte ako-tak akceptujú a pomáhajú mu.
Stretnutie mu zmení život, pretože jednak spozná pravú tvár svojich domnelých priateľov Lesky a Valda, a jednak sa dozvie pôvod svojej neutíchajúcej smoly. Kliatba.
Keď som dospel k vysvetleniu, prečo je Roman taký smoliar, ostal som sklamaný. Aj keď bol príbeh samotný písaný spôsobom, ako keby ste počúvali rozprávanie kamoša v bare pri pive (a celkom uveriteľne), samotné rozuzlenie bolo slabé ako vaječný likér. Vlastne nie, ako riedená vodka, pretože likér je aspoň sladký. Toto chabé rozuzlenie zabilo celý príbeh, ktorý by sa s trochou skepsy dal poňať ako opis života bežného smoliara. Divím sa, že odhalenia Rado vzal tak dobre, ale na druhej strane ho život bil dosť na to, aby ho takéto novinky nerozhádzali. Tak či onak, príbeh samotný ma s koncom fakticky sklamal a ak by som mal znova hľadať nejaký podobný emocionálny zážitok, siahnem radšej po Maléroch pána účtovníka.
poviedka sto dvadsiata deviata
Parádny horor! Nemôžem si pomôcť, pri tomto ja-rozprávaní som mal zimomriavky až kdesi v za*ku (dosť nepohodlné), ale príbeh ma tak vtiahol do života malej Kristíny, že som nemohol odolať. Príbeh sa začína v kuchyni, kde si Kristína robí čaj a po dlhej, naozaj dlhej dobe sa jej vybavia spomienky na akúsi potvoru, ktorá ju desila ako fras už od detských čias. Sériou retrospektívnych príbehov z mladosti sa dozvedáme podstatu jej hrôz a keď sa príbeh po čase dostane znova do prítomnosti a temnota sa znova objaví za rohom, podvedome som zodvihol nohy zo zeme a stiahol ich pod deku. Viete, pre istotu, bohvie, čo sa skrýva pod posteľou.
Tento stopercentne poviedkový epos ma načisto dostal. Svojím spracovaním, svojou prácou s klasickým strachom z neznámeho za najbližším rohom a dokonca i koncom. Ten, nech už bol akokoľvek nepekný, k poviedke jednoducho pasoval. Napriek skvelému spracovaniu som si ale neodpustil strhnúť hodnotenie z nebeských výšin, pretože ma jednoducho žral fakt, že som sa ako čitateľ počas celej doby nedozvedel ani len približnú podstatu mátohy, ktorá úbohej Kristíne strpčovala celý život. To sa proste nepatrí, ničiť životy a nepovedať ni náznak, kto/čo je to zač.
poviedka sto tridsiata
Surrealistická vec, neuveriteľne mi dvíhajúca tlak. Ako som už kedysi písal, nemám rád takéto vykecávačky. Dielo sa snaží pôsobiť nadmieru inteligentne a za iných okolností by som ho tak možno i zniesol, ale i takýto hypotetický skok z okna a následnú retrospektívu v podobenstvách jednotlivých podlaží je treba spracovať umne. Táto poviedka ma však rozčuľovala od samého počiatku. V texte sa jednostaj opakovali metafory a zbytočné synonymá a významovo podobné slová: „Letel, vznášal sa, padal?“ Takto sa zbytočne naťahovala stopáž a vyslovene ma unavovala. V jednom momente som sa pristihol, že som sa v čítaní zastavil a vrátil na začiatok, aby som si pripomenul, koľko poschodí to vlastne nešťastný sprievodca príbehom ešte chce preletieť, než konečne šplechne na chodník, a to len preto, aby som s radosťou odratával príchod onoho momentu. “Posledné okno. Posledná šanca. Posledný bozk.“ Snáď posledné WTF. A keď nastalo, BEM, chodník sa rozhodol nebyť a človieča preletelo kdesi do frasa pod zem, do pekla, do zatratena a celé to bolo veľmi od reality a potom to bolo kdesi inde a nakoniec to skončilo tuším znova na streche. . Celé do džezu, ako by môj oco povedal.