Zápisky porotcu 10 - konečne za stovkou

Desiate zápisky sa môžu pýšiť číslovkou sto. Takže už len tretina. Za päť dní. Prečo nie.

Tento maratón mi neprospieva. Už som to spomínal. Veľa textu, všetko iný štýl, je pre mňa pomerne náročné sa odpútať od prečítaného a zahryznúť sa do niečoho iného s len niekoľko minútovým odstupom. Ešteže mám notes a môžem si dojmy zapísať. Potom sa aspoň zabávam na lúštení mojich čarbaníc, pretože - ako som si nemohol nevšimnúť - mám problém prečítať už aj sám po sebe. Schválne, kedy ste vy naposledy napísali súvislý tok textu písaným písmom?

deväťdesiata prvá poviedka

Táto poviedka ma naštvala. Jednak preto, lebo pointa sa objasnila až na záver a jednak preto, lebo pointa stála za prd.

Hrdinka si ide ranným autobusom do práce, zrazu šofér prudko brzdí a ona sa prebúdza v bielej nemocničnej miestnosti. A psycho začína. Ošetrovateľ s visačkou Erick na hrudi nešťastnici podáva lieky a pomaly jej devastuje psychiku poznačenú nedávnou traumou. Pacientka si k svojmu ošetrovateľovi vytvára prapodivný vzťah, v ktorom ho nenávidí, ale zároveň v ňom nachádza útočisko. Plus vyvádza psychošiny v kúpeľni. Reže si ruky črepmi zrkadla a tak. Potom, keď dostane svetlú chvíľku, rozhodne sa utiecť. Po krátkej naháňačke stretne zopár mŕtvol, narušených ošetrovateľov, až nakoniec celý ansábl liečebne, kde sa nachádzala poslednú dobu, zhodou nemilých okolností umrie.

Dozvieme sa, že hrdinka bola obeťou hrátok nejakého magora v liečebni, ktorého pohnútky neboli vôbec priblížené. Cca všetko k príbehu.

Štylisticky to nebolo písané zle, gramaticky sa tam nachádzala tuším spústa maličkých chýb. Nesprávne písané čiarky, priama reč a podobne. Dialógy mi pripadali miestami silené. Logika pokrivkála. A hlavne ten záver, ktorý bol taký nijaký, ten ma dostal asi najviac. A nie práve v dobrom.

deväťdesiata druhá poviedka

Poviedka o dôsledkoch našich rozhodnutí. Hlavnými protagonistami sú Jimmy so svojou ženou Margaret a Frank s Vikóriou. Jimmy, Frank aj Viktória sú priatelia od školy, žijú kdesi na americkom predmestí a nie všetci žijú šťastne. Jimmy je otrávený zo života so svojou manželkou, ich vzájomné spolužitie je citovo vyprahnuté ako len môže byť a zo všetkých síl sa snažia udržať domácnosť v chode len pre prípade, keby jedného trafil šľak. Chvíľkami som si pripadal, že čítam prequel poviedky, kt. som ohodnotil na začiatku a chlapi si v nej zavraždili ženy, pretože im liezly na nervy. Táto poviedka však bola iná, a to o dosť.

Jimmy stretne raz pri prechádzke tajomného mužíka, ktorý mu vnukne ponuku na obchod. Jeho obrúčku za nový život. Jimmy po krátkom váhaní na ponuku pristane a ocitne sa na mieste Franka, zatiaľ čo Frank zmrzne vo vzťahu s Margaret (chúďa žena, nikto ju nemá rád). Časom si Jimmy uvedomí, že to od neho bolo veľmi sebecké a spolu s Frankom znovu vyhľadá mužíčka, aby urobil dobrý obchod aj s Frankom. A mužíček znova vyhovie. Jeho cena však tentoraz bola trocha iná než len prstienok a koniec, koniec už fakt neprezradím.

Z prečítaného by sme mohli vydedukovať, kto mužíček asi bude. Ono ako myšlienka to nebolo myslené zle, ale nepochopil som, prečo by si ten potvoriak dával toľkú námahu. Šlo mu o ten psychický teror, ktorým bude odteraz Jimmyho mučiť? Zaslúžil si Jimmy až taký trest za neuváženosť? S odstupom sa mi to zdá príliš nelogické. Ostatné aspekty poviedky však boli pomerne dobré, ľahko sa to čítalo a text odsýpal. Taký dobrý priemer. Jop.

deväťdesiata tretia poviedka

Toto bola pecka. Ani neviem, prečo, proste veľmi sa mi toto scifíčko páčilo. Ľudia sa kántria v neviem koľkej svetovej vojne a my sa dostávame do jedného z vedeckých krytov pod zemou, kde sa vedci snažia vytvoriť dokonale autonómny stroj, schopný rozhodovať sám najlepšie, ako je objektívne možné.

Pri čítaní som si spomenul skoršiu poviedku, kde vedci skúmali energetický potenciál šutru spadnutého z neba v podobne zdecimovanom svete. A dokola som si popod fúz opakoval: “Vidíš, vidíš, ty autor-prvej-poviedky, TAKTO má vyzerať komunikácia vedátorov!” Bolo to jednoducho uveriteľnejšie, postavy mi boli hneď sympatické alebo nesympatické, nemusel som bojovať s tým, aký vzťah si k nim vytvorím. T-robot bol takisto sympaťák, i keď stále nad ním visel mráčik neistoty. Nešvihne mu v debne, keď mu do toho jeho nešťastného mozgu nahrajú celý databázový fond so všetkými protokolmi správania sa? Napätie jednoducho pracovalo vo viacerých rovinách a takto sa mi to páčilo.

Dosť ma prekvapila stredná časť akoby vytrhnutá z Príbehu Hračiek (pýtate sa WTF? Jo, pýtajte), ale, našťastie, bola tam logicky včlenená (i keď mohla byť podstatne kratšia). Celkovo ma poviedka príjemne prekvapila a som normálne rád, že som si ju mohol prečítať.

deväťdesiata štvrtá poviedka

Pri tejto poviedke znova šli pokusy o rýchločítanie do frasa. Nie preto, žeby bola poviedka strašná a obsahovala veľa chýb. V tejto poviedke sa totiž presúvame na slovenský vidiek, niekde do začiatku šestnásteho, sedemnásteho storočia. Alebo tak nejako, proste všetci sa oslovujú ňaňko a si onikajú a majú stužky vo vlasoch i obcujú na slame, kým si iní mastia bachor.

Poviedka je neskutočne dlhá. Príbeh v nej je však kupodivu prepracovaný, nemal som pocit, že je tam nejako extra veľa textu na preškrtanie (i keď zopár opakujúcich sa slov by sa zišlo preriediť). Počas príbehu sledujeme prerod Barbory, nerozhodnej to dievčiny s nábehom k nymfománii, zo vzornej dcérenky na bosorku. V texte to nebolo spomenuté, ale všetko k tomu spelo. Postavy, stretnutia, myšlienkové pochody, všetko. Páčil sa mi vnútorný rozhovor Barbory s Ježišom, celému textu dodal zvláštny punc originality a preukázal zmysel pre detail autora/ky. Milostné šantenie hlavnej hrdinky bolo písané vcelku cudne, ale dostatočne iskrivo, aby si mohol každý čitateľ povedať naše slovenské, obľúbené, štetka.

Vo výsledku ma text prekvapil. Trocha ma škrie jeho dĺžka, ale spôsob podania, príbeh aj jeho spracovanie je na naozaj vysokej úrovni, a to ako štylistickej, tak aj gramatickej. Osobný adept na finále a zborník.

deväťdesiata piata poviedka

Takéto poviedky neznášam. Pohybujú sa niekde medzi úvahou a sebareflexiou vymyslenej postavy, opúšťajú klasické príbehové rozprávanie a dej podávajú cez nejaké zmiešano-transcendentálno-úvahové brechy. Proste nie som cieľová skupina takýchto textov, nech sa na ne prihliadať objektívne sebeviac. Príbeh celého dievčatka, ktoré sa rozhodlo trikrát umrieť (čo do frasa je toto za nápad?!), pričom neumrie ani raz, ma štval od prvého odstavca po posledný. Nechápal som, o čo mu ide, štvali ma celé jeho sivé kazety s rozprávkami aj modro-červená deka, štval ma jeho strašne mudrlantský prístup k životu, štvalo ma tam takmer všetko. Keby sa to miestami neodohrávalo v Bratislave, kde momentálne žijem, bol by som stratený už načisto, toto považujem za jedno z mála plusov tejto poviedky.

Ako som však písal na začiatku, ja nie som cieľová skupina a nedokážem objektívne túto poviedku ohodnotiť. Mám sto chutí si ju vytlačiť len pre ten pocit, aby som s ňou mohol šmariť o stôl a zvolať: “Na, tu máš päť bodov a nech o tvojom osude rozhodnú iní porotcovia!” Ešte uvidím.

deväťdesiata šiesta poviedka

Pri tejto poviedke som zistil jednu vec. Nielen chyby, ktoré vidím v textoch, ma brzdia pri rýchločítaní. Aj tá snaha zapisovať si tie chyby. A čím je text gramaticky horší, tým pomalšie čítam.

Pri tomto texte som s výpisom chýb skončil pomerne skoro, pretože som videl, že to nemá žiaden význam. Hlavný hrdina je základoškolák, ktorý sa s mamkou presťahuje na vidiek. Mamča si prežila svoje, preto keď sa zamestná ako zdravotná sestrička v blízkom meste, konečne im začne svitať na lepšie časy. To si myslel aj hrdina, aspoň do chvíle, kým nezačal navštevovať miestnu školu.

Lucia už spomínala dielo, kde si chalan zašíval bodnú ranu špendlíkom a drôtom. Lucia už spomínala, že je to proste eé a ja s ňou musím súhlasiť. V texte je strašne veľa chýb, neskutočný prebytok slova by, ktorý častokrát mení zmysel vety tak, až sa čitateľ musí zastaviť a začať odznova. Okrem štylistických kolapsov sa v diele nachádzalo aj za hrsť logických chýb. Autor spomínal, že sa hrdina s mamčou presťahovali do domu. Pár strán na to hrdina zatvára dvere svojho bytu. Kedy sa stihol odsťahovať?

[]> “Vedel som, o čo im išlo. Išli ma zabiť.”

Celý príbeh je podávaný formou nezúčastneného rozprávania z prvej osoby. V konečnom dôsledku to vyznieva tak, že hrdinovi je jeho osud aj život ukradnutý, šikana a teror, ktorý zažíva, aj keď ich popisuje ako niečo strašné, sú vlastne bežnou súčasťou jeho života a keď sa začne dej priostrovať, ja - čitateľ, už iba nezúčastnene sledujem, čo sa v príbehu deje.

Okolnosti podivuhodného správania dedinčanov nie sú vôbec vysvetlené, zmysel potvory v suteréne školy takisto nie, zmysel formy ukončenia hrdinovho trápenia pred školou detto. Keď som sa pri čítaní tohto skvostu, s ktorého korektúrou strávil autor asi toľko času ako ja písaním tohto hodnotenia, dostal k poslednej vete, normálne mi odľahlo. ”Zachránil som sa.”

deväťdesiata siedma poviedka

Dielko, ktoré bolo hodnotené vo videokomentári, ma takisto naozaj zaujalo neobvyklým názvom. Keď som ho však dočítal, musel som trpko skonštatovať, že recenzent mal vo všektých bodov “obvinenia” pravdu. Poviedka, aj keď obsahuje veľmi realistické prostredie a správnu dávku tento rok pomerne obľúbenej erotiky, trpí množstvom detailov a nedorobkov. Idylický výlet k priehrade sa po nedostatočne vybudovanej a vygradovanej atmosfére mení na zombie rúbanicu, ktorá končí príliš skoro. Nie je tu priestor pre napätie, nie je tu priestor pre ľak a nadŕžanie postavám, pretože ich osud je ukončený pomerne skoro. Logický lapsus tu bol tuším až jeden, zato omnoho viac vystúpil do popredia. Keď sa Erik rozbehne do húštiny k priehrade, uteká dvadsať minút a odrazu: “...potkol a sa o vrchnú časť Veroniky…”, čo je jeho čerstvo nebohá priateľka (ktorú zanechal pri aute), čosi nie je v poriadku.

Prirovnať to k filmu, šlo o nápadité a čo do gore efektov dobre spracované béčko bez hlbšieho príbehu. Bohužiaľ, na víťazstvo to asi stačiť nebude.

deväťdesiata ôsma poviedka

Tuším šlo o prvú detektívku, takú klasickú americkú detektívku, z ktorej má človek zimomriavky pod kožou. Pretože sa - tak ako postavy - snaží dopátrať k odpovediam, z ktorých nejedného zamrazí. V príbehu sa mi neskutočne páčili opisy. Boli nenútené, prirodzené, nič mi nebilo do očí. Text veľmi príjemne ubiehal, aj preto, lebo vďaka známemu prostrediu (i keď len z filmov) bol ľahko vizualizovateľný.

Prerod postáv bol nenútený a na dostatočne veľkej ploche. Dátum, ktorý oddeľoval jednotlivé scény, by mohol byť zvýraznený asi viac. Iba náhodou som si na začiatku čítania povedal, že skúsim naňho dávať pozor. A dobre som urobil. Dej skáče miestami časovo hore-dolu, čo sa najmä pri vybičovanom napätí sleduje predsa len o čosi tažšie.

Aby som len nechválil. Poviedka mala podľa mňa veľmi dlhý záver. Lucy Mattovi nemusela vysvetľovať všetko to, na čo už prišiel aj sám. A naopak, Matt bol na záver až nerealisticky šokovaný a to, čo sa mu nakoniec prihodilo, ma ani nevyviedlo z miery. Resp. pozastavil som sa nad tým, ale nie s chápavým povzdychom “Ach, chudáčisko,” ale: “Bazmek, čo si jej nedal jednu po papuli?”

deväťdesiata deviata poviedka

Klaudia a Jula sú spolubývajúce. Klaudia je vyšinutá, v zrkadle vidí nejakú sivú ženskú, ktorá jej robí v jednom kuse zle. Keby som sa ja osobne nevidel v zrkadle, asi by ma to štvalo. Štve to aj Klaudiu, ale nič s tým nerobí (divné). Na záver nás čaká jedno nemilé prekvapenie, ale celkovo to príbehu dáva tú správnu netušenú pointu.

Príbeh sa odvíja z drvivej časti vo vnútri. Sme svedkami kvanta zbytočných opisov činností, ktoré by bolo fajn preškrtať. Nezáujem postáv o udržiavanie poriadku napríklad, ten by sa dal naznačiť aj ináč, priamo v dialógoch. Toto bola v podstate jedna z mála vecí, ktoré by som poviedke vytkol. Bolo to pútavé, mrazivé, ženskú za zrkadlom som úprimne neznášal. A po dočítaní som sa sám seba spýtal: “Nenájdem takú potvoru v kúpelni aj ja?”

poviedka jedno stá

V tejto poviedke sprevádzame chalaniska menom Juraj. Juraj je mladík, vzorný študent, má priateľku Tatianu a je mŕtvy. Dobodaný nožom, neznámy násilník v parku si zaumienil, že sa vyšantí na jeho priateľke. Už počas prechádzky tunelom a jeho názormi však čitateľ zisťuje, že to s Jurajom nebude také ľahké. Svojmu anjelovi strážnemu vytrhne z ruky pager (podobný, aký mal Brendan Fraser vo filme Zmluva s diablom) a premiestni sa späť do svojho tela s pomstou na perách. Zisťuje totiž, že za jeho zmárneným životom stojí jeho niekdajší kamarát Michal, ktorého posadol démon. A naháňačka za pomstou môže začať.

Príbeh je koncipovaný ako akčný film. Hlavná postava je nanajvýš dvojrozmerná (vzorný študent vohnaný do udalostí, ktoré z neho robia punkersky vyzerajúceho anarchistu), ostatné postavy ani to nie. Príbeh má prirýchle tempo, mám pocit, že sa nikdy príbeh veľmi nezastavuje. Je to asi tým, že hrdina koná všetko nejako s nadhľadom. Nič ho nevyvedie z miery, hneď vie, za kým sa má vydať, pripomínalo mi to film Constantine. Tam však bola drvivá väčšina vecí vysvetlená a nepodávana tak zjavne štýlom: “Je to fakt, get used to it”. Ďuro má ako soon-to-be anjel krídla. Fajn. Ďuro s nimi okamžite vie lietať. Ehm. Ďuro vyvádza s anjelskými krídlami uprostred rušnej ulice, zatiaľ čo sa ho okoloidúci, ovládaní anjelmi, snažia chytiť. Oh, c’mon!

Záver je vzhľadom na predchádzajúce udalosti priveľmi komorný. Vzťah k Tatiane som nemal ani spolovice taký vrúcny ako hlavný hrdina; viním z toho autora, že mi nedal priestor spoznať Jurajovu osudovú lásku ešte počas života. Takto som ju vnímal ako povinný erotický element, reku, nech je to atraktívnejšie. Celkový dojem po čase degradujú práve tieto hlúposti, ktoré mi zas a znova vyvstávajú v hlave a som veľmi zvedavý, aké hodnotenie tomuto príbehu dajú ostatní porotcovia.


Obrázok je z hry Final Fantasy, splašený odtiaľ:

http://background-pictures.picphotos.net/final-fantasy-anime-games-1600x1200-wallpaper/2/

Marek J. Kolcun
Hore