Na začiatok by som k perexu článku rád dodal jednu vec. Neviem, či sa mi tie hodnotenia podarí dodať každý deň, ale fakt sa budem snažiť, aby ste si mohli každý deň čo-to prečítať.
Prečítať každý deň poviedky o rozsahu jednej menšej knihy nie je sranda, obzvlášť, keď je každá poviedka totálne iná. To sa človek musí zastaviť, prehodiť myseľ na iné obrátky, niekedy sa otriasť a spamätať z prečítaného. Ak sa však nestane nič neočakávané, mal by som to stihnúť, napríklad včerajšie čítanie som mal hotové relatívne skoro a na večer som si nechal fakt už iba jedinú poviedku. Držím si teda prsty a obratom ponúkam hodnotenia včerajších diel. Napoviem, že hodnotením som sa pohyboval na úrovni siedmich bodov.
osemdesiata prvá poviedka
Roman čaká na Prešovskej autobusovej stanici, čaká na odvoz do Prahy. Perfektne pritom popisuje bezútešnú atmosféru a všetky postavičky, ktoré v taký klasický zahmlený podvečer na autobusovej stanici čakajú. Príbehy, čo chytia za srdce, príbehy hodné opovrhnutia a takmer všetky do jedného smutné. Skvelý úvod.
Potom sa Roman rozhodne preskúmať neustále padajúci poklop na toalete (bežne sa nestáva, aby s rachotom padol trikrát po sebe) a stretne sa s duchom, ktorý sa volá Jožo. Vravím si, čo za blbé meno pre ducha? Ale potom, keď som si prečítal jeho úmrtie a život, pochopil som.
Príbeh je koncipovaný ako životné rozprávanie; nejako som sa nevedel odtrhnúť a chcel som vedieť, ako feťák a vagabund Jožo dopadne. Zažil životné zvraty, časy na výslní aj plaholčenie sa zvratkami sveta a nakoniec dopadol tak… tak nešťastne. V príbehu sa nedozvedáme, či sa Jožovi dostane vykúpenia, Romana však príbeh poznačí a každý čitateľ sa snáď aspoň krátko zamyslí nad tým, čo sám stvára so svojím životom. Osobne mi vadilo, že fantastický prvok mohol byť pokojne vypustený a rozprávanie by prebehlo medzi Romanom a nejakým spolucestujúcim. Toto je pomerne závažné obvinenie, pretože môže viesť k otázke, či autor iba neprepísal svoju skoršiu poviedku tak, aby pasovala do kritérií súťaže. Na druhej strane, smrť v kadibúdke bola nadmieru originálna a poviedka si tak odnáša celkom vysoké body.
osemdesiata druhá poviedka
”Hovorí si, že by čosi také nikdy neurobil. Hovorí si, že to, že nad tým premýšľa, znamená len to, že je takýchto vecí na svete už priveľa. Že by ho inak čosi také nikdy nenapadlo.” Myšlienkové pochody, ako by hlavná postava znásilnila a z číreho rozmaru zabila náhodnú spolucestujúcu v autobuse. Prečítajte si to znova. Nie je to mocné? Kritizujte ma za povrchnosť, mňa sa to dotklo. Tejto úvahe je podriadené všetko v poviedke. Hlavným hrdinom je náhodný Cestujúci, mohol by ním byť ktokoľvek z nás. Cestujúca taktiež nemá meno. Hlavný hrdina sa zmieta v predstavách a bojuje so svojou morálkou. Neurobil by to, to nie, ale už len pomyslenie na takéto spoločensky neprijateľné činy ho vyvádza z miery.
Prvá časť poviedky bola teda super, ale fantastický prvok, ktorý sa potom vyskytol, som už nepochopil. Poviedka prešla do prudkého transcendentálna, Cestujúceho začali medzi sebou gniaviť približujúce sa rady bytoviek a čím si boli bližšie a vchodové dvere ďalej, tým viac som sa odpútaval od príbehu. Koniec ostal rozpačitý, ale celkový dojem to prebil. Asi. Asi hej. Hej.
osemdesiata tretia poviedka
Na začiatku je zopár citátov. Konkrétne od Cryptosophera, Georga Berkeleyho a Martinka Klingáča. Jop, toho. Po úvodnom WTF prechádzam o riadok nižšie a vzápätí si túto skratku v duchu opakujem. Príbeh začína chatom. Normálnym chatom medzi ľuďmi ako vy alebo ja; jeden píše pekne, úhľadne, ďalší bez diakritiky, všade sú prítomné preklepy, vyznieva to veľmi realisticky. Lucii sa to tuším nepáčilo, mne celkom áno, ide o vec vkusu.
Hlavný hrdina Patrik sa snaží nájsť životnú lásku a robí preto to, čo bolo pred desiatimi rokmi neskutočne populárne. Vysedáva v internetovej kaviarni a chatuje o sto šesť, dohaduje si stretnutie. Napríklad v picérii (!!!). Čo je divné, z konverzácií si robí zápisky do notesu. Jeden by si povedal, že je divný a neskôr si jeden povie, že divný aj je, ale stále mu vŕta v hlave myšlienka, či je divný, alebo až geniálny.
Vo voľnom čase so svojím spolubývajúcim Marcelom rozoberajú problematiku vnímania okolia a určitosti bytia podmieneného jeho pozorovaním a dospievajú k názoru, že skutočné je len to, čo je práve pozorované. Patrik preto posilnený týmto názorom pokračuje v internetových konverzáciách, až sa nakoniec dohodne na stretnutí.
Záverečné vyústenie nie je celkom prekvapujúce, keďže počas textu sa podchvíľou objavujú náznaky. Záver sa mi však celkom páčil, rozhodne kvitujem originálnu myšlienku a poviedku uzatváram s celkom dobrým pocitom.
osemdesiata štvrtá poviedka
Bombardovanie menami a názvami planét bolo strašne návalové. Postáv v príbehu dokopy nebolo veľa, ale z celého textu na mňa kričal dojem uponáhľanosti. Aj keď napríklad sestry pokojne sedeli v kuchyni, kým Alia šla pre mlieko, mal som pocit, že na seba brešú vety akosi uponáhľane.
Bolo to faktom, že všetky - pre čitateľa nové - udalosti postavy vymenúvajú ako samozrejmosť a prekrývajú ich ďalšími vetami. Čitateľ tak nemá dostatok času nové informácie spracovať.
Takýto príbeh by nebol problém spracovať, keby sa zvolil iný prístup k rozprávaniu. Možno z pohľadu Alie, možno keby to bol iba úvod alebo in medias res vstup do bojovej zóny, kde sa bojové jednotky Únie už stretávajú s Drakmi. Takto z príbehu srší snaha vtesnať veľký formát dopár stránok.
Záver je už len logickým vyústením zvoleného štýlu. Useknutý, bez vysvetlenia, žiaden koniec. To ma tlačí k záveru, že dielo je s najväčšou pravdepodobnosťou súčasťou dlhšieho príbehu, asi novely, všetko písané perom mladistvej autorky. Chce to ešte čas.
osemdesiata piata poviedka
Ďalšie dielko je takisto písané niekým mladším. Hlavná hrdinka je študentka či žiačka, ktorá po škole pravidelne sedáva na lavičke pod brezou. Jedného dňa však na jej mieste srtetne mladíka menom Erik, ktorý ju bez vysvetlenia zlapí za ruku a prenesie o nejakých tridsaťpäť rokov do budúcnosti. Tam jej povie, že práve ona je kľúčom k vytvoreniu klonovacieho prístroja; jeho využitie sa však minie účinku, a tak aby sa zabránilo svetovej katastrofe, Erik ju požiada, aby v budúcnosti tento prístroj nevymyslela. Hrdinka sa vracia späť do svojej doby, sedí si na lavičke a rozjíma.
Toľko k príbehu.
Postavy konajú nereálne. Po celkom pohodovom úvode prišlo na prvý dialóg, ktorý bol od prvej vety neuveriteľný (i keď bol banálne prostý) a neskoršia konverzácia sa už len držala tejto vlny. Žiadne emóie, žiaden strach, zmätenosť, nevoľnosť, nič.
Osobne by som po ceste časom do budúcnosti aspoň trošku, trošilinku vyvádzal. Nie veľmi, na to by som bol v priveľkom šoku, ale len tak, nepatrne. Asi by som rozbil stoličku. Alebo zdrapil toho magora, čo mi to spravil a dožadoval sa nápravy.
Toľko k logike.
osemdesiata šiesta poviedka
Krátka poviedka prekladaná oficiálnymi vyjadreniami z NASA a Dalajlámu o efekte prelietavajúcej kométy na ľudské vnímanie. Čitateľa pripravia na to, že sa niečo stane, takže keď sa chopíme príbehu otca, ktorý sa v jednu novembrovú noc vyberie uprostred noci napiť vody, čitateľ nebude prekvapený tým, čo tatko uvidí.
zosnulí rodičia spolu s jednou nespokojnou tetou a sestrou. Teta iba nespokojne sedí v kresle a nevšíma si ich, ale rodičia spolu so sestrou k Tatkovi prehovoria a v krátkosti mu povedia, že v živote je dôležitá láska a dobro a ostatné mravné hodnoty. Hrdina sa otáča spať a na Vianoce, keď dostane darček, ktorý mu zvestovali zosnulí, precitne, že sa mu to fakt nesnívalo.
Príbeh je účelne krátky. Možno by som vyškrtal zopár vecí vo formálnom úvode, v príbehu samotnom sa už veľa škrtať nedá. Bohužiaľ, nejako sa jeho posolstvo iba tak obtrelo o moje plece, za vinu to dávam práve dĺžke. Dĺžke a celkovému postoju tatka, ktorý síce realisticky, ale priveľmi nadnesene niesol celé stretnutie. Celkový dojem: ľahké, oddychové, po prečítaní zabudnuté.
osemdesiata siedma poviedka
Príbeh, ktorý si nekladie servítku pred hubu. Nie vulgarizmami, ale obrazcami číreho násilia, ktorého sme v príbehu svedkami. Hlavná hrdinka je skompromitovanou novinárkou, ktorej vierohodnosť po jednom nevydarenom článku prudko klesla a potýka sa tak s osobnou krízou. Na druhej strane stojí akési monštrum v mužskej podobe, ktoré vyčkáva svoju najbližšiu obeť, netušiac, kto ňou bude.
Osudy postáv sa stretnú, keď sa hrdinka vyberie na prechádzku nočným mestom. Neuvážene sama. To, čo sa odohrá potom, by si zaslúžilo značku 18+, nakoľko násilie na obeti je podávané v tej najčírejšej podobe. Monštrum si týranie svojej obete vyslovene užíva a i keď celkovo netrvá dlhšie než pár hodín, s novinárkou čitateľ prežije hotové muky. Podľa očakávania sa šťastný záver nekonal, Ghúl vykonal svoje dielo dobre a ja som zatvoril poviedku s tým, že predsa len šlo o vymyslený príbeh a hrôzostrašný osud hrdinky bol vlastne iba jedným z mnohých osudov, ktoré postihli obete nemŕtveho lovca.
osemdesiata ôsma poviedka
Rozprávka o troloch, desiatich kráľovstvách, o utláčaných ľuďoch, ktorí sa volajú Doringovia a iných čarovných tvoroch, ktorí spolu nažívajú v absolútnej neharmónii. Hlavná hrdinka je typický, zvestovaný záchranca sveta, ktorý o tom síce ešte nevie, ale čas odhalenia sa veľmi rýchlo blíži.
Celá poviedka má našliapnuté na to, aby z nej bola celkom pekná rozprávka. Príbeh však trpí neskúsenosťou autora, zlyháva dynamika rozprávania deja. Z textu je cítiť, že autora tlačil čas a bolo nutné príbeh zakončiť, preto sa koniec koná zrazu, nečakane. Nastolenie poriadku v šírom kraji by si po takom podrobnom úvode zaslúžilo viac, než len osem viet hneď po tom, čo Pandemona získa runu a spojí ju so svojím amuletom. A pritom by to opäť šlo napísať dobre, stačilo by písať s menšími očami a viac než na svet sa zamerať na postavy. Pretože nie svet, postavy sú tie, ktoré hýbu príbehom.
osemdesiata deviata poviedka
kratšia vec o dievčatku, ktoré oslovovali anafalbetka, ktorá si dokáže vymýšľať. Možno to bolo časom, kedy som poviedku čítal, možno textom samotným, ale z príbehu som mal pocit, že je mlžný.
Hlavná hrdinka žije v pohodlnej stodole (ako starý môže byť človiečik, ktorého volajú dievčatko?) a vymýšľa si príbehy. Raz k nej zavíta svätý Ondrej a len tak, z čista-jasna, sa jej rozhodne rozpovedať príbeh o strašnom monštre, ktoré pokoril jeden zo skorších starostov dedinky, kde dievčatko žije.
Príbeh je rozprávaný starým štýlom, ktorý príbehu vzhľadom na jeho obsah pasuje. Pripomína rozprávku pred spaním, ktorú babička rozpráva vnučke, keď je u nej na prázdninách. Nechytil som síce zmysel, ako hrdinsky z toho celého dievčatko odišlo, ale nevadí. Z poviedky som mal dobrý pocit, páčil sa mi dôvod, ako Jelwish Onmoore, prostý to pastier dobytka, pokoril obávanú pavúčiu obludu. Za nápad a celkový dojem vyjadrujem spokojnosť.
deväťdesiata poviedka
Poviedka s dobrou pointou a dejom rozkúskovaným na viacero kapitol. Stretávame istého Akimona, ktorý sa s ťažkou opicou prebúdza v apartmáne. Vonku lieta čierny bordel, v apartmáne nič podozrivé, akurát na posteli mŕtvola. Klasika.
Príbeh ani nebudem rozpitvávať, pretože je vo svojej komplexnosti celkom zdĺhavý. (Divím sa, že som ho zvládol prečítať a pochopiť o pol tretej ráno.) Akimon je budúci doktor, ktorý vynájde liek na rakovinu a vecičku na farbenie dúhovky. Jeho objav však nájde aj iné uplatnenie, pretože zmeny, ktoré v tele vznikajú, menia ľudí na niečo ako nadľudí. Dôsledky vzniku vyššej formy ľudského bytia si vieme všetci predstaviť, preto sa Akimon ocitá v budúcnosti a preto je Tanja vyvalená na posteli vedľa neho.
Veľmi sa mi páčila krátka epizódka s Tanjou v skladisku (narozdiel od jej osudu), dodávala poviedke na realistickosti a človeku dopne zopár vecí. Celkovo príbeh vyznieva strašne pochmúrnym dojmom, no takým tým dobrým pochmúrnym dojmom, prameniacim z dobre odvedenej práce. U mňa ašpirant na cenu Intel, účastník zborníka a možno aj finalista.
Obrázok je z beštiára hry Risen.