O podobnosti
V prvom rade by som chcel napísať zopár slov o podobnosti medzi mojimi a Luciinými hodnoteniami, resp. o ich načasovaní. Vec sa má tak, že s Luciou vydávanie svojich hodnotení nijako nesynchronizujem, ide čisto o náhodu. Snažím sa nejako skákať v ucelených blokoch, aby som v tom sám nemal veľký miš-maš, takže ak sa stane, že po Lucii zverejním zopár hodnotení poviedok, ktoré akosi k sebe pasujú, ide čisto o náhodu.
O tejto sade poviedok
v tejto sade poviedok som začal cca od polovice používať poznámky v čítačke. Preto v nej nájdete viacero citácií a dôslednejších výpiskov z hodnotených poviedok, ktorými poukážem či už na chyby alebo svetlé momenty diel. Dodatočne sa chcem ospravedlniť autorom, u ktorých som tak neurobil. Nemám časové kapacity na to, aby som si tieto diela prečítal znova, ale na mojom hodnotení to v konečnom dôsledku nič nezmení.
V tejto sade poviedok sa nachádza zopár naozaj dobrých kúskov a dva naozaj nedobré. Žánrovo to bolo opäť pestré, až tak, že čitatelia prípadného zborníka by si isto prišli na svoje.
Tridsiata prvá poviedka
Konečne som narazil na fantasy, ktorá bola taká… tradičná. Zasadená síce do slovenských reálií, ale okrem zopár detailov človek ani nemal veľa príležitostí dávať si do súvisu reálie. Hrdinovia niesli až na výnimky (Jožo, Žofa) zvláštne alebo obecné mená (Diva, Tido, Pútnik) a i keď neviem, prečo som si ich v mysli stále plietol, nepôsobili rušivo.
Celý koncept poviedky bol dobrý, putovanie kdesi do lesa z neznámeho dôvodu dodávalo punc záhadnosti a postavy zaujímavo vykreslené. Preto zamrzí, že druhá dejová linka, ktorá rozvádzala prijatie hlavnej hrdinky do Dómu bola od deja “v súčasnosti” oddeľovaná nedostatočne; presne dvakrát som sa stratil v čase a musel stať začať čítať odznova. Popisy súbojov boli dostatočne dynamické, vystupovanie hrdinov bolo adekvátne surové, celé mi to svojou nepríjemnosťou pripomínalo Szapkowského. Z gramatiky mi opäť do očí udrelo klasické “svojím/svojim”, ináč žiadna väčšia chyba. Teda, okrem konca. Dôvod, prečo ma poviedka na konci sklamala, je asi taký istý ako dôvod, prečo si myslím, že ju napísala žena. Ku koncu sa hlavná hrdinka začala priveľmi ponárať do svojej mysle (ale to bolo dostatočne odôvodnené “kúzlom lesa”) a napriek nabudzujúco myslenému rozuzleniu a požitému elixíru pre boj nedošlo k očakávanému dokončeniu masakra. Veľká škoda konca, dryáda si fakt zaslúžila dýku medzi oči, aspoň z čírej pomsty. Aby som ale nezabudol, veľmi sa mi páčil tento výrok: “Premýšľam, čo by sa stalo, keby odrazu stromy na jednom mieste, okolo nás, prestali dýchať.”
Tridsiata druhá poviedka
Hra s menami postáv bola parádna a odľahčovala ponurú atmosféru zapršaného Londýna. Dialógy hrdinov boli hravé, nestrácal som sa a ani chvíľu nenudil, začal som očakávať parádny lov na hlavného záporáka, i keď podľa predlohy (z ktorej autor zjavne čerpal viac, než iba reálie) by sa patrilo odhaliť ho až na koniec. Nevadí, bol som zvedavý aspoň na to, ako to detektív s pomocníkom tomu naničhodníkovi natrú. Dej sa dynamicky presunie do pitevne a zrazu BEM - široký škrt cez rozpočet hrdzavým skalpelom a tento dejový podraz vytrháva čitateľa zo sľubne nastaveného príbehu do nejakej prehliadky naprieč dejinami, aby sa nakoniec vo forme inotaju vysvetlilo, ako to vlastne s tými úmrtiami bolo. Velikánske sklamanie a podozrenie, že dielo písali dvaja ľudia, ktorí neboli na jednej myšlienkovej vlne.
Tridsiata tretia poviedka
Rozprávanie kamarátov v krčme odhaľuje rôzne tajomstvá. Či už ide o mŕtvoly čerstvo sa chladiace v kufri auta, o dohadovanie kšeftov ponurého charakteru alebo bájne úteky z väzníc. Veru, nič tak nerozviaže jazyk ako jeden dúšok (alebo desať) zlatistého moku. A borovička k tomu, aby lepšie písalo.
Tento príbeh nám približoval historku jedného štamgasta, ktorý sa ako bývalý väzeň v Leopoldove zveril kamarátovi s tajomstvom, že sa stal spoluúčastníkom pri úteku jedného z väzňov. Spočiatku ležérne sa rozvíjajúci príbeh postupne naberal na obrátkach, ako sa hlavný aktér príbehu začal strácať dozorcom pred očami (nestrácal sa doslova, jednoducho ho prestávali vnímať), až napokon jedného krásneho dňa odišiel z basy a nikomu ešte hodnú chvíľu nechýbal.
Uchopenie mysteriózneho prvku bolo naozaj zručné, zožral som ho i s navijakom a rovnako ako fiktívny prísediaci kamarát, aj ja som sa ponáral do príbehu s otvorenou gambou. Napísaný bol totiž naozaj zručne, s minimom chýb a temne naštýlovaný záver iba podtrhol premyslenú koncepciu príbehu. Veľmi sa mi páčili posledné vety, dodali poviedke ráz a aj za ten jej rád venujem veľa-veľa bodov.
Tridsiata štvrtá poviedka
Sú poviedky a Poviedky. A potom sú pOvIEdkY. Také pomätené texty, pri ktorých čítaní sa človek niekoľko ráz sám seba spýta: “(autor), čo berieš? I ja chcem také prášky!” Bláznivé svedectvo chlapíka s grgavým menom o konci ich veku bolo jednoducho trafené. Počnúc šialenosťami s piatimi pohlaviami, cez ich vzájomné sociálne väzby a vzťahy až po názory na tie najvšednejšie veci z bežného života. Chvíľami som si predstavoval, že čítam výpoveď chlapíka, ktorý väčšinu časť dňa trávi vo výbehu so slušivou bielou košieľkou s trošičku dlhšími rukávmi previazanými za chrbtom. A zopár krát som sa aj stratil, ale nutkanie, čo za hovadinu objavím na ďalšej strane ma nútilo pokračovať. Za bláznivosť a kreativitu má tento počin jednoznačne plus.
Narozdiel od Lucie som však nebol až tak uvoľnený a naladený na čítanie absurdností, preto som textu neodpustil zopár nedostatkov. Nadpis, ktorý naznačuje, okolo čoho sa bude príbeh točiť, zahŕňa tak tretinu textu. Prvé dve tretiny sú balast (i keď úsmevný), ktorý okrem toho, že sa dozvieme vtipné, ale pre príbeh nepodstatné detaily zo života Miliducha, neposúva hlavnú dejovú linku. Áno, áno, dozvedáme sa tam, prečo sa rozhodol zastávať svoje povolanie, aj ako ho ovplyvnila jeho životná láska, ale pre príbeh samotný, teda hrozbu konca ich civilizácie, ako ju poznajú, to boli zbytočné texty. Niektoré postavy a “náhodou” synonymicky pomenované verejne známe osobnosti či produkty boli miestami až silené, to som autorovi/ke jednoducho nezožral. A tuším som tam našiel aj zopár gramatických chýb, ale vzhľadom k vysokému počtu novotvarov som stratil istotu, či to autor tak napísal omylom alebo naschvál.
Napriek tomu, že šlo o vtipnú spoveď, zastanem si hlavu a kvôli horeuvedeným dôvodom plné body nedám. Nie.
Tridsiata piata poviedka
Toto bola prvá poviedka, ktorú som čítal tri dni. Nemal som na ňu nervy, hoci v konečnom dôsledku nebola až taká strašná. Akurát drobnosti, to kvantum drobností, ktoré mi bili do očí, jednoducho nedokážem prehliadnuť. Hlúposti začínajú hneď pri prvej dvojici, ktorá sa ľompe lesom. Ženská čosi povie, v hlase jej: “... bolo tiež badať známky strachu. Chcela práchnivý peň obísť, ale nenašla odvahu sa pohnúť.”
Akože jednu sekundu som takmer v pohode, trocha sa mi zachveje hlas a hneď nato, bez zjavnej príčiny, sa nedokážem pohnúť? Ak ju niečo vyľakalo, tak fajn, ale toto sa stalo bezprostredne po sebe. A môžem pokračovať. Autor sa nesmierne snažil navodiť dojem, že čitateľ sleduje príbeh z pohľadu kamery a príbeh je tak akoby filmom zachytený na papieri. Napr.: “Noviny spadli pred vstupné dvere domu, ktoré sa chvíľu po tom otvorili. Zjavil sa v nich jeden z jeho obyvateľov. Zodvihol zviazené vydanie Dedinských Noviniek a vošiel s nimi dovnútra.” Doslova vidím ten záber kamerou, ako sníma výtlačok novín na prahu dverí, odrazu záber na papuče a prúžkované pyžamo, ruku, ako sa naťahuje k zemi a kým sa kamera dvihne, aby odhalila tvár, postava odchádza a dvere sa zavrú. Znie to efektne, ale napísané to pôsobí silene a divne. V knihách sa proste pózerské zábery takto nerobia.
A stále môžem pokračovať. Bežné chyby a zamenené mi/ma je už priam klasika v textoch takejto úrovne. Dialógy sú písané takým hovorovým štýlom, čo je síce fajn, ale to, čo postavy robia, sú hlúposti nad hlúposti.
Policajti v lese nájdu krvavé škvrny. Na základe čoho identifikujú obeť? Robili jej predtým výter? A keď zamrú dve baby v lese, policajti si z toho nič nerobia? Tri dni by sme o tom počúvali v televíznych novinách! A nekončíme. Dvaja poľovníci (kapitola sama o sebe, ináč, totálne nepodstatná a zbytočne naťahujúca “stopáž”) v lese idú na lov čuda, čo vo voľnom čase morduje zhulené ženské. Poľovníci, spätí s prírodou, a v lese čakali prítomnosť myší a potkanov. Žiaden plh, žiaden krtko s montérkami. Patkáň, mestský. Nuž, boli to asi nejakí nadmieru ostrieľaní poľovníci, pretože podľa všetkého dokázali mieriť puškou držiac ju v jednej ruke a pritom si svietiť baterkou v ruke druhej.
A ešte stále by som nemusel skončiť, ale radšej toto hodnotenie seknem. A to isté mali s vraždiacim pňom (what the @&#$?!) urobiť aj protagonisti tejto nesúrodej poviedky. Ale darmo, plamene na záver filmu sú vždy efektnejšie, než lenivo vytekajúca miazga spod kôry vreštiaceho dreva. Ach jáj...
Tridsiata šiesta poviedka
Veľmi, ale veľmi ľutujem, že som túto poviedku nečítal v noci. Teda, začal som ju čítať potme, ale zaspal som a dočítal som ju tak až ráno, pri raňajkách. A to bola velikánska škoda, pretože šlo o parádne spracovaný duchársky horor s netradične pojatým spôsobom, ako vlastne vznikajú strašidelné obydlia. Príbeh sa mi nesmierne ľahko čítal, bol napísaný priam ladne a precízne. Ožrať abstinujúceho hlavného hrdinu bol parádny ťah, pretože vďaka jeho neistému stavu mysle si čitateľ každú chvíľu mohol klásť zneisťujúcu otázku: ”A čo ak to nie je pravda, lebo…” Parádne.
Koniec bol napísaný troška zhustene, ale nešlo o žiaden šprint, ako som už mal tú česť vidieť inde. Proste rozumný sumár, ktorý po najstrašidelnejšom momente prišiel vhod. Zatiaľ osobne jeden z adeptov na finalistu Ceny Béla.
Tridsiata siedma poviedka
Táto poviedka je krásnym príkladom toho, ako dobrý námet dokáže pokaziť neskúsenosť. Horlivý autor (tipujem skôr, že autorka) mal premyslené celé fungovanie sveta, ale svrbeli ho prsty, pretože do malého formátu chcel vtesnať všetko. Úplne.
Príbeh preto pôsobil dojmom, že všetko v ňom plynie bez jedinej pauzy a vôbec tomu nepomáhal ani prítomný čas, ktorým boli písané opisné sekcie príbehu. Plus žiadne odseky. Hrdinka s fialovými vlasmi tak v priebehu dvoch riadkov preskočí niekoľko mesiacov, počas ktorých dokončí školu a vydá sa kdesi do Centrály, odkiaľ ju majú deportovať na planétu medzi tvorov, ktorí majú rovnaký prirodzený talent ako ona (neviditeľnosť, zmena tvaru, čítanie myšlienok, velikánska sila a hypnotizovanie). Príbeh tým strašne trpí, pretože vysoké tempo, s akým sa udalosti odohrávajú, sa stáva prirodzenou rýchlosťou zápletky a akákoľvek akcia, ktorú hrdinka urobí alebo je jej svedkom, pôsobí ako narušenie tohto rýchleho sumáru.
Zaujala ma fascinácia autorky striebornou a rúžovou farbou, pretože ju pchala všade - do budov, do vznášadiel, do náhrdelníkov. Už nie sme v osemdesiatych rokoch, sci-fi, to nie je iba bakelit zakrytý alobalom. A ružová sa píše s krátkym u.
Najhoršie v diele dopadajú kritické časti a akčné pasáže. Kedysi som písal, že smrť postavy, obzvlášť, ak ich v príbehu nie je veľa, je výrazný zásah do života ostatných hrdinov. Obzvlášť, ak ide o vraždu a dupľom, ak vraždí hlavná postava. Prvý krát. Namiesto chaosu a citovej explózie však prečítam toto:
(V transportnom vznášadle je hlavná hrdinka a dvaja strážcovia, príslušníci ozbrojených zložiek.)
“A hodila som ju (sekeru, pozn.) do jedného strážcu. Ja som ho zabila. Som vrah! Zostala som v šoku a zrútila som sa na zem.”
Ak doplním, že druhý strážca bol len krátkodobo oťapený a ona tam ešte hodnú chvíľu rumázgala, nepotrebujem snáď ani zdôrazňovať, ako nezmyselne vyznela celá scéna.
Ide o značne splátané dielo, ktoré neprešlo poriadnou korektúrou (čítala to autorka po sebe aspoň dvakrát?), pretože sa mi pod oči dostali vetné skvosty ako:
”Zatavili sme u jedného z tých veľkých kruhov a otec s ním začala niečo robiť.”
Bohužiaľ, infantilne a absolútne (s)prosto pojatý záver tomu vôbec nepridáva na atraktivite a po polovici som svoje stanovisko zmenil z “je to fajn, ale polovicu viet by som napísal ináč” na “nech to už mám konečne za sebou”.
Tridsiata ôsma poviedka
Poriadny fantastický príbeh musí mať zopár dobrých prvkov. Dobrú zápletku, sympatických hlavných hrdinov, zapamätateľných záporákov a pútavé podanie. Aké šťastie, že táto poviedka mala väčšinú zo spomenutého. Dvaja bratia, ktorí vedú vlastný biznis v prehnitom meste ovládanom dvoma gangami, mi boli sympatickí od prvej zmienky. Klasické, priam tradičné delenie na dobromyseľného a hútavého nepôsobilo ako klišé, malo ráz prirodzenosti, za čo určite môže fakt, že celá poviedka bola napísaná zručne, okrem zopár chybičiek (napr.: ”... na veľkej taške, čo niesol v ruke a, dokonca, aj na jeho tmavých okuliaroch.”). Veľmi sa mi páčili detaily, ktoré na základe empirickej skúsenosti autor prenášal aj na čitateľa. Napríklad taká nevinná veta ako ”Všade voňala káva” dodala celému popisu miesta akúsi celistvosť. A nešlo len o popisy prostredia, takisto i chovanie postáv, hlavných či vedľajších, malo svetlé momenty. ”Červený si odpľul, hromotĺci sa zas silene zasmiali.” Čo viac treba?
Čo viac, čo viac, možno doladiť detaily na ináč zaujímavom príbehu, v ktorom sa fantastické prvky miesia so špinou stredovekého prístavného mesta exportujúceho kávu. Logické lapsusy ako tvrdý dopad na mäkkú rybaciu podložku alebo nesprávne napísané “nato” v ináč zručne zhotovenej poviedke svietia omnoho viac ako výbušné šípy z malej kuše. Osobne sa mi veľmi nepozdával záver a rozuzlenie poviedky, ale tak nedá sa zapáčiť kompletne všetkým. Beztak si táto poviedka odo mňa odnáša vyššie hodnotenia.
Tridsiata deviata poviedka
Prečo sú všetci takí hotoví z Londýna? Akože je to večne zahmlené a upršané mesto s kvantom starých budov, ktoré môžu ukrývať nejedno tajomstvo a tie jeho monumenty spolu s klasickými postavičkami… dobre, chápem. Ale i tak, iné mesto by pre zmenu potešilo. Každopádne, sci-fi zo Slovensko-Londýnskych reálií (zaujímavá kombinácia) začalo z ostra. Zmiznutie ženy hlavného hrdinu bola záhada chrstnutá do tváre hneď na prvej/druhej strane, takže cieľ sme ako čitatelia a spolupátrači sme mali jasný. Páčilo sa mi prevedenie integrácie modernej techniky do ľudských životov, i keď nedá sa mi prehliadnuť istá spojitosť s hrou Watch Dogs, kde hlavný hrdina tiež väčšinu času sleduje svietiace holo-vizitky vedľa hláv ľudí všade okolo. Beztak ma pátranie po Silvii bavilo, hlavne vďaka zaujímavo písaným nedialógom. Najmä hneď prvý, medzi Gordonom a detektívom, ma skutočne zaujal a nadšenie z neho nepustilo až do konca. Takisto sa mi páčila akčná pasáž pred barom Koruna (veľmi nápaditá taktika boja), bol som preto sklamaný, že autor nevyužil svoj potenciál a neponúkol viac akcie. Takýto špionážny príbeh by si zaslúžil viac amerikánske pojatie príbehu. S výbuchmi, naháňačkami a tak. Zrejme nestačil rozsah.
Poviedka obecne ku koncu akoby strácala dych a s rastúcou Gordonovou apatiou som sa ako čitateľ od neho vzďaľoval. Nejako ma minula ťažkopádna realizácia krádeže technológií a záverečná stretávka pohľadov v podniku mi z akéhosi dôvodu pripomenula scénu z posledného Batmana (viď scénku z Batman Rises). V diele som badal tuším iba jednu-dve gramatické chybičky (zabudnutá bodka a pod.) a strašne ma štval slovensko-anglický výber mien. Neviem, či to mala byť narážka na integráciu neslovenského obyvateľstva s tým slovenským, ale pôsobilo to rušivo. Napriek tomu bezpečný nadpriemer.
Štyridsiata poviedka
Po poviedke, ktorú som už ohodnotil titulom “dielo dieťaťa” je toto ďalší adept na vyradenie zo súťaže. Nech sa totiž snažím ako chcem, neviem v tejto kratučkej poviedočke nájsť jediný fantastický, sci-fi alebo hororový motív. Pravda, myšlienka, že niekomu ukradnú kone je pre každého milovníka nanajvýš hrozná, ale kone sa kradli aj vo westernoch po desiatkach a nik si z toho nerobil ťažkú hlavu.
Poviedka sama o sebe je napísaná jednoduchým štýlom. Autor tohto textu je buď ešte veľmi mladý, alebo starší, no s písaním iba začína. Rozhodne by potreboval absolvovať zopár hodín kreatívneho písania, nejaký workshop alebo kolektívnu aktivitu, kde by si mohol naratívne postupy konfrontovať s inými autormi. V diele bolo zopár zbytočných chýb, napr. “... erdžanie koňa, ktoré ma vtrhlo zo sna,” alebo: “Zosadol som z bleska a priblížil som sa bližšie.” Najväčšia nelogickosť nastala pri výstrele v ohrade s odcudzenými koňmi - kto vystrelil? Prečo hrdina nezutekal? Prečo útočník nepokračoval v útoku? Prečo sa vôbec ďalej neriešila krádež a pokus o vraždu, ale fakt, že hlavný hrdina dostal od majiteľa kravína berského salašníckeho psa? Elementárne chyby celú úroveň poviedky znižujú a po dopísaní týchto riadkov idem nahlásiť túto poviedku Ivanovi, aby zaradil toto dielo medzi adeptov na vyradenie zo súťaže pre nežánrovosť.
Zdroje
Obrázok:http://www.deviantart.com/art/Dryad-Wood-Nymph-370183762