Hodnotenie nasledujúcej poviedky v zozname som nedokázal napísať bez toho, aby som sa nezamyslel nad odhodlaním a nedostatočnou sebakritikou niektorých jedincov. Celú dobu pripomíname potenciálnym súťažiacim, že súťaž je anonymná. To okrem iného znamená aj to, že porotcovia skutočne nevedia, kto písal akú poviedku. Môžu nanajvýš tak odhadovať a strieľať: “Bol to chalan? Bola to baba? Mladá? Starý? Invalid či Vietnamec, školáčka?” Priznávam, prihliadal by som na to, kto je autorom. Ak si však nejaký rodič myslí, že výtvor jeho dieťaťa, nech je infantilný sebeviac, je hodný účasti celoslovenskej anonymnej autorskej súťaže, ja mu milerád vyhoviem a pri hodnotení na to prihliadať nebudem.
Dvadsiata prvá poviedka
Fantastika je krásna v tom, že má veľmi (naozaj veľmi) široký záber. Mňa ako prednostne stredovekého fantastu to síce trochu hnevá, keď niekto hádže Silmarillion do jedného vreca s príbehom o škaredom káčatku, ale bohužiaľ, hranice žánru to povoľujú. Pýtam sa však, či sú natoľko široké, že dokážu obsiahnuť rozprávanie o prvých dňoch čerstvej tretiačky v novej škole. Príbeh rozpráva malá školáčka, ktorej mamka zomrela pri páde lietadla a s tatkom sa tak odsťahovali do Nitry, kde sa snažia začať nanovo. Dievčatko si v prvý deň nájde dve nové kamarátky, z čoho jednej vôbec nerozumie, lebo rozpráva po anglicky, a dve nepriateľky, pretože sú pekné a namyslené. Toľko, aby sa autor spoznal.
Nebudem vyrátavať zoznam chýb, ktorého sa dieťa pri písaní dopustilo. Nesprávne písaná priama reč, kratučké a prosté vetné konštrukcie, nezaujímavý príbeh, žiadna práca s postavami, logické lapsusy (tretiačka základnej školy kúpi ocovi náhrdelník s príveskom v tvare paragrafu za 55 Eur) a mnoho iného. Skôr by som rád apeloval na rodičov, aby svoje dieťa aj naďalej podporovali v tom, čo robí, ale preboha, nech nájdu aj kúsok zdravého rozumu a neposielajú výtvory svojho dieťaťa do žánrovo vymedzenej súťaže medzi konkurenciu, pri ktorej také dielo určite pohorí. Je dozaista mnoho iných, regionálnych súťaží, v ktorých môže ich dieťa získať spätnú väzbu a zachovať si dostatok odhodlania pre pokračovanie v písaní.
Dvadsiata druhá poviedka
Po spŕške takých nijakých poviedok som sa konečne dostal ku kúsku zaujímavému aspoň nápadom. Putovanie neukojiteľnej mimozemšťanky po svetoch v nádeji, že nájde samca, ktorý ju konečne oplodní, bolo písané s nutnou dávkou humoru. Aj keď sa príbeh točí v podstate iba okolo myšlienkových pochodov osamelej sexuálnej dračice a samotného kopulačného aktu, nie je vôbec vulgárny (škodááá). Trocha mi vadili časti, keď sa hlavná hrdinka prestala vadiť s počítačom (prečo mi to len pripomenulo Adamsovho Stopára?) a začala sa vadiť sama so sebou. To priehrštie trojbodiek začalo byť po chvíli rušivé a odtrhávalo ma od už beztak trhaného rozhovoru. Počas čítania som sa však bavil a zaujímavá bola i samotná pointa, takže u mňa víťazí obsah nad formou a poviedka odíde s trošičku vyššími bodmi.
Dvadsiata tretia poviedka
Prvá poviedka, ktorú som musel začať čítať odznova. Bola písaná takým tým roztržitým štýlom: “A išiel som, pravda, kopec-nekopec, šiatre viali a myšlienky s nimi…” (príklad nezodpovedá textu poviedky).
Dobre, trošku preháňam. Popravde, fantasy motív bol zakomponovaný do poviedky veľmi zhurta (fakt mi hodnú chvíľu trvalo, aby som pochopil, že vozy sa poháňajú spevom a Spevák v tomto svete rovná sa Pohonič), ale keď som si túto základnú premisu osvojil, text dostal razom lepší šmrnc. Putovanie po Divokom Západe sa držalo svojho štýlu, celkovo bola poviedka na dobrej štylistickej úrovni, nehorázne mi preto bili do očí ukončenia priamej reči v štýle: “... čo mal robiť?”. Tá bodka na konci tam nemá čo robiť!
Niektorí by mohli namietať, že okrem ľahko lyrického systému pohonu vozov šlo o klasický western, ale pripisoval by som to skôr faktu, že fantastický prvok bol zasadený do textu tak hlboko, až sa zdal obyčajný. Na konci mi vadil priveľmi krátky proces s Jimom Urobímztebarešetom čoby najobávanejším pištoľníkom v kraji. Keby bola poviedka vedená viac akčným štýlom, prípade keby bol v nejakom rozhodujúcom momente pužitý alt hlavného hrdinu, aby sa vozy zbesilo pustili smerom k nepriateľovi, šlo by o lepšie využitý nápad. Beztak šlo o usmievavú poviedku, mrzí ma len nedotiahnutá stavba príbehu.
Dvadsiata štvrtá poviedka
Poviedka začína na okraji lesa. Hlavný hrdina je kemper (nie, nie ten s puškou), ktorý si občas skočí do lesa prevetrať hlavu. Tú na krku. Od myšlienok. Reku, fajn. Uprostred lesa po chvíli nájde bandu žien odetých v padavom odeve (pekné), každá jedna má trendy dlhé červené vlasy a belasé očká a je krásna. Chvíľu pobehujú okolo ohňa, potom vyderú z hrdiel zvuk podobný zvonkohre, načo sa hrdina preľakne ich modrých očí a zuteká. A na druhý deň, počas zastávky na čerpacej stanici, zbadá za pokladňou jednu z účastníčok nočnej besiedky. Očarovaný odchádza, účastníčka si pomyslí, že nateraz je ich sesterstvo víl ochránené. Koniec.
Kde by som len začal. Nenápaditý námet neponúkol a b s o l ú t n e nič nové (sorry, ale modré oči namiesto červených to nezachránia), víly tancujúce okolo ohňa uprostred lesa sú v každej tretej stredovekej fantasy. Zamrzí to o to viac, pretože v poviedke mi do očí neudrela ani jedna gramatická chyba. Na začiatku mi udrela do očí vysoká kadencia krátkych, priam úsečných viet, ktoré by si určite zaslúžili prevetrať a “zosúvetiť”. Naopak, nakupovanie na čerpacej stanici mi pripadalo ako zbytočne rozpiplaná časť príbehu. Nepomohla ani nevedomosť, že sa poviedka v tejto časti už blížila ku koncu. Ten, sám o sebe, bol tiež dosť useknutý, doslova z neho kričí, že je poviedka iba kapitolou dlhšieho príbehu. Škoda.
Dvadsiata piata poviedka
Táto poviedka približuje príbehy zo života otca nášho rozprávača. Konkrétne jeden. Neveľa. Poviedka začína príjemným, pokojným úvodom. Vidiecke prostredie donúti čitateľa spomaliť a tí, čo zažili aspoň leto na dedine u starých otcov a materí sa spomienkami dozaista vrátia späť do bezstarostných čias. Slová plynuli a ja som sa, rovnako ako rozprávač, zahĺbil do otcových spomienok.
Rozprávanie o zakliatych duchoch, vlkoch a zlom-zlom synovi dobrého vladára mi pripomínalo mysteriózne kapitoly Rozprávok starej matere od Márie Jančovej. Sršal z toho taký zvláštny pokoj, i keď sa v príbehu vyškriabavali oči a hrýzli telá a zomieralo sa tam obecne dosť. Príjemné čítanie pred spaním (i keď to tak z napísaného nevyzerá), i keď ma nijako zvlášť nestrhlo.
Dvadsiata šiesta poviedka
Neobvyklé situovanie príbehu do Piešťan robí z tejto fantasy zaujímavé čítanie hneď po prvých odstavcoch. Mladý chalan Ondrej sa prepadne do trhliny vo Váhu (hej, dobre čítate), aby na jej dne našiel jagavý drahokam. To, koľko trampot mu nájdenie tohto šutra spôsobí, ani ďalej nerozvádzam.
Je to také svieže, dobre sa to čítalo. Poviedke nemám čo dodať, malo to prekvapujúci koniec. Čitateľ ho síce tušil, ale stále tam bolo to povestné: “Čo ak predsa len?” Bolo tam zopár gramatických lapsusov, ale celkový dojem z poviedky to veľmi nepokazilo. Akurát v akčnej pasáži na moste som sa raz brutálne stratil a musel som stať čítať nanovo, aby mi došlo, kto to po kom vlastne páli - tu by istotne pomohla nestranná kontrola od niekoho iného. Alebo možno som bol ráno len ešte stále neprebudený. A pouvažoval by som o koncepcii príbehu, nakoľko najakčnejšia pasáž sa odohrala pred záverom samotným, ktorý stratil dych. Ak by bol podaný so strašidelnejším odkazom, napätie by sa dokázalo udržať, avšak krátky sumár, ako to vlastne chodí, vyznel sucho.
Dvadsiata siedma poviedka
Relatívne parádna vec, ktorá začala ako vtipné rozprávanie typického školského outsidera. Trefné narážky hlavného hrdinu na dianie okolo neho dodávali príbehu, v ktorom vystupuje jeho Babina, Lea a nenávidená učiteľka Frída, naozaj vtipný podtón, pričom príbeh samotný pojednával o celkom serióznej veci. Invázia mimozemšťanov sa totiž nedeje každý deň.
Na príbehu mi však vadilo niekoľko vecí. Reakcie hlavného hrdinu boli až priveľmi chladné. Keby mne o polnoci svietila babička v kresle, tak by som sa:
- pototo,
- rozbehol najbližším východom preč. Ďaleko.
Jednoznačne najslabším článkom príbehu je začiatok invázie. Celá časť o ukrývaní ľudí do bunkra, zmanipulovania davu nejakým sektárom a vynesenie hrdinu na hranicu bolo strašne odbité a neveril som ani jednej čiarke, ktorá sa v tejto časti nachádzala. Koniec sa však
Dvadsiata ôsma poviedka
Detektívna práca je vďačný námet. Postavou je väčšinou štyridsiatnik, nosí baloňák, starý kvér v puzdre a v ruke drží pohárik whisky, ktorou zapíja zbabraný život. V rozhodnú chvíľu sa však stále postaví na mravnú stranu dobra, pretože niekto to urobiť musí a čírou náhodou on je jediný, kto sa v danej situácii nachádza s takouto pohnútkou.
To však nie je prípad detektíva, ktorý spolu s kolegyňou Jarkou vyšetruje záhadné úmrtia po celom meste. Jeden večer = jedna vražda. Každá obeť má rozdrásané hrdlo, na krku zjavné dva hryzy a okrem zopár deci krvi jej nič iné nechýba. Kto tak za tým asi môže stáť, že?
Veru, koniec ma prekvapil, za čo dávam autorovi jednoznačne plus za ideu a dúfam, že v poviedkovaní bude pokračovať, pretože dielko sa čítalo naozaj príjemne a i keď som nemal naložené v gatiach, isté napätie počas čítania ma stihlo. V diele som nenašiel takmer žiadnu chybu. Dialógy boli nenútené, myšlienkové pochody akurát dlhé, prostredie predstaviteľné. Celkový dojem - vôbec nie zlé.
Dvadsiata deviata poviedka
Rozprávanie o mladej peknej babe, ktorá pracuje ako asistentka v advokátskej kancelárii bolo… ja neviem. Celú dobu som čakal nejaký fantastický prvok, namiesto toho sa človeku dostane za hrsť pravidelného klepotania prstov po klávesnici, rozoberania duševných stavov hrdinky a strašnej dilemy, či ísť alebo neísť pozrieť obeť únosu, nejaké dievča (Ela?), ktorej hrdinka zapožičala svoje prastaré letné šaty.
V príbehu ma rušila priama reč, ktorá bola miestami ukončovaná nesprávne a hlavne občasné brepty, ktoré súviseli s prepisovaním vety bez následnej kontroly. Do budúcna by som poradil dôslednejšiu kontrolu zasielaného textu, prípadne dať ho skontrolovať niekomu inému. A áno, možno popracoval na živšom fantastickom prvku, pretože keď čitateľ čaká celý príbeh na to zaujímavé, čo sa stane (a od dvoch tretín sa k odhaleniu schyľuje), je to dosť podraz, chrstnúť mu do tváre akési vety, ktoré hlavná hrdinka napísala v bohvieakom stave a ktorých pôvod nie je vôbec vysvetlený. Súhlasím, čitateľ nie je teliatko a domyslí si aj sám, ale vôdzka by sa zišla.
PS: tuším tu som narážal na početnú chybu v písaní svojím/svojim. Pozor na rozdiel.
Tridsiata poviedka
Vtipná hlúpôstka - tak by som asi zhrnul poviedku o chlapíkovi s vtipným priezviskom, ktorý poslednú dobu zaspával do práce (aké príznačné pre jeho meno) a ako jedinému sa mu zdalo, že sa všetci ľudia v jeho živote zbláznili. Otázka, prečo iba on ostal normálny, zodpovedaná nebola, ale nevadí. Ostatné vtipné charaktery (tiež nesúce vtipné priezviská) ma totiž svojím konaním dostatočne rozptyľovali, aby som zabudol na to, čo sa v príbehu vlastne deje. Autora/ky by som sa neskôr (po ukončení tohto prvého kola, za žiadnych okolností ma nekontaktuj teraz!) veľmi rád spýtal, či Štefanova žena skutočne vyla na mesiac ako upír, alebo sa mala správať ako vlkolak, pretože toto mi neskutočne trhalo oči. Ináč sa to čítalo ľahko, chýb bolo pomenej, takisto sa našli brepty kvôli zmenám viet bez následnej dodatočnej kontroly - znova opakujem, kontrolovať po sebe sa dvakrát vypláca. Takisto by som občas zmenil poradie priamych rečí a uvádzacích viet počas dialógov, pretože keď sa celá strana separuje štýlom:
nový riadok - priama reč - doplnková veta
nový riadok - priama reč - doplnková veta,
text začína vizuálne stagnovať a strácať na dynamike. Celkovo šlo o vtipné, oddychové dielko bez morálnej alebo akejkoľvek inej hlbšej pointy.
Obrázok: VladStudio - fakt odporúčam navštíviť web tohto kreatívca. Jeho obrázky sú pre pozadia na počítač, tablet alebo mobil priam stvorené.