V tejto sade recenzií sa mi dostali pod ruky dosť rozporuplné kúsky. Niektoré poviedky boli dobré, iné nedobré, celkovo bol výber naozaj pestrý. Väčšina poviedok bola kratšieho rázu, čo pri niektorých bolo dosť na škodu, ale dve, chválabohu, nenaťahovali svoju agóniu príliš dlho. Meškanie pomaličky sťahujem, napriek tomu sa mi začína rysovať krátka dovolenka, ktorú strávim predovšetkým čítaním. Nevadí, dobre mi padne trocha vypnúť monitor, ponaťahovať si články na prstoch a v stavoch zúfalstva sa pýtať na ulici, prečo majú niektorí ľudia právo písať.
Jedenásta poviedka
Poviedka začína ako klasický príbeh žánru young adults - dievča má problémy so školou a s matkou a život ju bije palicou ako na bežiacom páse. Príbeh samotný sa nesie v ťaživom duchu, udalosti na byte, v ktorom je hlavná hrdinka držaná spolu s ďalšími väzenkyňami naberajú rýchly spád, až nakoniec sa človeku dostane hrozivej pointy.
Celkom dobrý námet, povie si neznalý. Poviedka však trpí mnohými neduhmi. Celú dobu som hľadal nejaký špecifický znak, k akému žánru túto poviedku priradiť. A keď mi na konci doplo, že to bude pravdepodobne horor, až spätne som sa zamyslel nad celým príbehom. A zamietavo krútil hlavou.
Príbeh je servírovaný z veľkej časti ako rozprávanie. Navyše z tretej osoby, čím sa v prípade hororu v uzavretých priestoroch (jedinom byte) stráca veľká dávka napätia. Keby bolo (ináč, po gramatickej stránke celkom dobre zvládnuté) dielo písané z prvej osoby, alebo keby v ňom bolo viac priamej reči a boli by sme svedkami priamych výpovedí hrdinov, čitateľ by sa viac ponoril do osudu hlavnej hrdinky a hrýzol by si prsty od napätia. Alebo od nervozity, pretože také apatické správanie k životu, aké hrdinka predvádzala, hraničí s odporúčaním návštevy sanatória pre duševne nestabilných jedincov. Kvôli tomu som sa o osud protagonistky zaujímal, ale iba ako nestranný pozorovateľ, ako chlapča venčiace psa čo chodieva okolo.
Dvanásta poviedka
Ten, kto napísal túto poviedku, je fakt dobrý. Seriózne, príbeh bol podávaný takmer zmätočne, z jednotlivých čriepkov dialógov a uvádzacích viet však vznikala story vo vlaku hutná ako remeň. Hltal som jednotlivé slová a vštepovali sa mi kdesi dozadu do hlavy. Nevnímal som ich, ale autor vyberal každé jedno tak precízne, že spolu začali rezonovať na takmer neznesiteľnej frekvencii. V príbehu sa nepreleje ani kvapka krvi, ale hrôza, ktorá sa na záver dostane na povrch (a predsa zostane skrytá), bolí dušu viac, než myšlienka na uťaté hnáty a špľachtajúce vnútornosti. Kandidát na plné hodnotenie.
Trinásta poviedka
Kratšia poviedka vypovedá o “klasickom” živote na dedine. Príbeh robotníka, ktorý chladnokrvne zavraždí svoju ženu a kamaráta, ktorý podľa vzoru “vidím, robím” zopakuje tento hrozný čin u seba doma, je podávaný neskutočne chladne. Nehodnotí sa tu konanie postáv, priam by som povedal, že to autor akceptuje, jednoducho pretože to tak medzi ľuďmi býva.
Dielo bolo zvrátené, bez žiadneho morálneho prínosu a prináša obraz o spoločnosti, ktorá tu existuje, ale výnimočne. Pokiaľ by chcel autor poukázať na humus medzi ľuďmi, mohol si zvoliť inú tému, napríklad zneužívanie detí na vojenské účely v rozvojových krajinách a podobne.
Štrnásta poviedka
Ďalšia krátka poviedka (tuším dve strany?) bola o lovcovi z inej planéty, ktorý ostal na Zemi posledný. Teda, aspoň si to myslel. Poviedka obsahovala strašne málo rozvitých viet - beztak krátky dej tak nenaberal na obrátkach, ale vytáčal sa hneď od úvodu, čím mu ku koncu došla para a prekvapenie na záver sa nekonalo. Síce som záver nečakal, ale takýto štýl poviedky by si vyžadoval dlhšiu prácu s postavou, aby si k nej čitateľ vypestoval aspoň nejaký vzťah. Napísaná bola bez chýb, chcelo to viac súvetí a viac sa pohrať s námetom. Zahodená šanca.
Pätnásta poviedka
Tuším som sa dostal k podobenstvu ktoré pred nedávnom spomínala Lucia. A takisto ako ona, ani ja neviem dané dielo jednoznačne zhodnotiť. Dielo balansuje na hrane medzi lyrickým a epickým, človek sa môže nad jeho posolstvom zamyslieť a zamyslieť tuho, ale osobne, splín som z neho nechytil a do rána mi myšlienka naň vyšumela z hlavy. Zjavne som nebol cieľová skupina.
Šestnásta poviedka
Poviedka začala ako kvalitné, trošku rozprávkové čarodejnícke fantasy odohrávajúce sa v podobnom svete ako je ten náš. Všetko začalo pekne; zoznámenie s hrdinkou, s fungovaním sveta, s potvorami vo svete, so zápornými protagonistami. Všetko plynulo tak prirodzene, pristihol som sa, že som sa rád ponáral do príbehu, kde mágia stojí špeciálny zlatý prach a ak ju miniete, stanete sa obyčajným človekom.
Keby poviedka pokračovala v tomto duchu, dal by som jej omnoho vyššie hodnotenie, chyby totiž boli jedine pri písaní priamej rečí (bodka/čiarka na konci), avšak potom sa to celé akosi zvrhlo na patetické omáčky o ľudskej mágii a moje nadšenie klesalo rovnako rýchlo ako bodový stav na A-kameni hlavnej hrdinky. Bohužiaľ, mravné reči neustáli, a tak celkový dojem zliezol na priemer.
Sedemnásta poviedka
Úvodu predchádzalo kratučké ospravedlnenie niektorým potenciálne dotknutým osobám a hneď potom sa rozbehol príbeh, vďaka ktorému som sa pri čítaní poviedok prvýkrát zasmial. Schuti, nie zo zúfalstva. Vtipné hlášky sprevádzané celým príbehom udržiavajú dobrú náladu, i keď sa v družstevnom ovocnom sade strácajú ľudia a miznú ktovie kam. Poviedka netrpela takmer žiadnym neduhom, zlé jazyky by mohli mať výhrady k oslovovaniu a osočovaniu postáv a samotnom príbehu, ale ja som sa dobre pobavil. Aj napriek tomu, že žáner nepatrí medzi moje obľúbené. Určite vyššie hodnotenia.
Osemnásta poviedka
Príbeh začal sľubne. Čerstvo vyštudovaná dievčina stihne zahnúť priateľovi s neznámym dredáčom vo vlaku, kým má otvorený počítač a čitateľ tak úpenlivo očakáva, kedy sa ten “soubor nenalezne”... a ono nič. Namiesto toho sa mu dostane zmätených myšlienok hlavnej hrdinky, ktorá si po svojom ospravedlňuje omľaskávanie sa s cudzincom, zatiaľ čo v v kanáloch pod vlastnou pivnicou odhalí bandu čudných ľudí.
Tí jej len tak z dlhej chvíle povedia o konšpirácii globálnych rozmerov, ona to celé bez jedinej námietky zbaští a príde domov akurát včas, aby sa to celé zvrhlo v nejakú psychedéliu so zblázneným priateľom aj dredátym ocucávačom, na konci ktorej hrdinka v počítači nenájde súbory v súbore (len tak pre informáciu, tie žlté fascikle na monitore sa volajú priečinky alebo adresáre) a baba sa počas toho, ako jej dvaja chlapi trieskajú na dvere, napojí do neurčitej online hry, z ktorej sa na základe bludov od ľudí z kanálov jedným klikom vymaže… z reálneho sveta. Autorke (toto musela napísať žena) silne odporúčam zahrať si aspoň jednu online počítačovú hru, ozrejmiť si počítačovú terminológiu a prestať písať takéto somariny.
Devätnásta poviedka
Túto rozprávku musel písať niekto starší, pretože z každej vety som nadobúdal pocit, že ju rozpráva dospelák, ktorý dostal za úlohu rozpovedať dieťaťu rozprávku pred spaním. Keby bola poviedka písaná rozprávkovejšie (priamočiarejší príbeh bez zbytočnej odbočky v spálni) a bez hlúpych logických lapsusov, uvažoval by som o vyššom hodnotení. Bohužiaľ, kvôli hlúpostiam typu “banda detí s rodičmi spí v obradnej sieni zámku, keď odrazu sa otvoria okná, do miestnosti sa navalí hmla a strašidlá, ktoré všetci hodinu (!!!) pozorujú, aby sa až potom odrazu spamätali a utiekli preč”, nemôžem dielo odporučiť do vyšších priečok. Autorovi odporúčam popracovať na budovaní napätia a preštudovaní základných bodov pre jednotlivé žánre, aby sa mu nestávalo, že bude čitateľ na dvoch normostranách zbombardovaný menami a vekom ôsmich ľudí (doteraz sa pýtam, načo to bolo nutné).
Dvadsiata poviedka
Zaujal ma nápad, napísať príbeh v tvare závetu. Nemilý osud hlavného hrdinu je nám predostieraný prostredníctvom jeho vlastnej výpovede o udalosti, ktorá otriasla životom jeho dcéry, jeho ženy i jeho vlastným. Mystický prvok sprostredkúvala mimotelová skúsenosť a žiadosť nebohej polovičky, no hlavný hrdina nakoniec beztak nezvládol žiť spôsobom o aký ho prpsila.
Melanchólia a bezradnosť pri čítaní riadkov sa vrývala i do mojej mysle, nie však kvôli kvalite čítaného. Dielko bolo napísané zručne, vyžadovalo by maličké korektúry a - čisto osobne - mal som ho čítať v inú dennú dobu, nie o štvrť na dve, pretože sústredenie bolo na trocha nižšej úrovni. Taký zlatý stred, možno trocha vyššie od neho, ale poviedka ako taká bola na mňa priveľmi hĺbavá.