Autor známej predlohy ešte známejšieho seriálu uviedol nespočetné množstvo odôvodnení, prečo svoje postavy necháva umierať ako na bežiacom páse. Obecne by sa jeho vyjadrenia dali zhrnúť do jednej vety:
"Ak postava urobí nejakú hlúpu chybu, za ktorú by mala byť potrestaná, tak potrestaná bude."
Jednoduché a predovšetkým funkčné. Nebudem sa pozastavovať nad tým, prečo potom núti svoje postavy konať takéto fatálne chyby, ktoré ich stoja v lepšom prípade končatinu, v horšom prípade život, pozastavím sa nad obecnou interpretáciou samotného výroku. Ak postava urobí nejakú hlúpu chybu, za ktorú by mala byť potrestaná, tak potrestaná bude.
Za chyby sa platí
Začínajúci autori nerobia dobre, ak si pre potreby príbehov vytvoria postavu, ktorá je ich absolútny ideál a nevedia sa jej potom zbaviť. Napríklad Harry Potter prirástol k srdcu Joan Rowlingovej, Hercule Poirot bol dlhoročným spoločníkom Agáty Christie. Síce jedna z autoriek sa neskôr vyjadrila, že tá postava jej už lezie na nervy (schválne, môžete hádať, ktorá to bola), obe však boli natoľko pripútané k vymyslenej postave, že len s ťažným srdcom sa s ňou lúčili. Nevravím teraz, že je priam nutné a žiadané všetky svoje postavy vraždiť podľa Shakespearovského vzoru. Ak s niekým strávite časť svojho života (nech je aj vymyslený), prirastie vám k srdcu. Obzvlášť, ak píšete román. Alebo antológiu poviedok s jedným hlavným hrdinom (napr. séria s Čiernym Roganom od Ď. Červenáka). A ja to vôbec nikomu nezazlievam. Ak sa však chcete stať dobrým autorom dobrodružných príbehov, musíte sa naučiť zabiť aj tých, ktorých máte radi.
Viem, znie to morbídne. Ak sa však naučíte poslať postavy na onen svet, otvoria sa vám nevídané možnosti. Dokážete vytvoriť príbeh, ktorý vie kedykoľvek šokovať. Nebudete mať problém napísať zvraty v príbehu, ktoré budú emocionálne silné a čitateľom skutočne pohnú. A čo je najdôležitejšie, naučíte sa naozaj si vážiť život postáv. Smrť hrdinu zrazu nebude samoúčelná, len aby sa plnila štatistika:
S ÷ NS (smrť na normostranu).
Keď si čitateľ vytvorí vzťah k postave a tá odrazu umrie odôvodniteľnou smrťou, zanechá to ryhy na všetkých; čitateľom počnúc, príbehom pokračujúc a vami ako autorom končiac. Nadobudnete pocit, že príbeh sa nemôže vyvíjať rovnako, ako keby tá postava nikdy neexistovala, poznačí jeho smerovanie a v konečnom dôsledku sa vydá smerom, ktorý bude mať opodstatnenie.
Samozrejme, všade je treba nájsť tú správnu mieru. Keď čitateľ nadobudne pocit, že hrdinom sa nikdy nič nestane, nebude sa o nich báť. Naopak, ak za 6 strán umrie 5 hlavných postáv, čitateľ hrdinom prestane fandiť, osudy postáv sa mu stanú ľahostajnými a s nimi aj záver celého príbehu. Preto nájdite správnu mieru a zabíjajte svoje postavy s rozvahou. A aby som si zodpovedal otázku položenú na začiatku, tak nie, G. R. R. Martinova fluktuácia postáv nie je vôbec zlá; mám pocit, že autor nám beztak nechcel predostierať osudy postáv, na to je príliš megalomanský. Je to osud celého sveta, v ktorom sa Pieseň ľadu a ohňa odohráva, na ktorú by sa mal čitateľ zameriať. Koniec koncov, naše vlastné osudy nie sú o nič významnejšie, než tie v Martinovych príbehoch. Akurát sa tak okato nekántrime.